Ani sme sa nenazdali a uplynuli už dva mesiace v tomto roku. Plynie nám čas, jeden z najvzácnejších darov, ktorý nám dal náš Pán. Nevieme, koľko času nám ešte v našom živote ostáva, ale vieme, ako by sme mali žiť, aby sme dosiahli spásu. Aj vo Svätom písme v knihe Kazateľ sa hovorí, že všetko v živote má svoj stanovený čas.
Život a prežívanie viery v súčasnosti
Počas nášho života máme čas postupne spoznávať, čo je dobro a zlo, a prežívať vieru, ktorú nám vštepovali rodičia, starí rodičia, duchovní otcovia. V súčasnosti nie každý vytrval vo viere, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu a prispela k tomu svojím spôsobom aj „pandémia“, keď štát zatvoril kostoly, resp. zakázal verejne slávenie bohoslužieb, či obmedzil počty veriacich v kostoloch. Mnohých to znechutilo a prestali chodiť do kostola a praktizovať vieru. Prejavilo sa to aj pri minuloročnom sčítaní obyvateľov, domov a bytov, ktorého výsledky boli uverejnené v januári, kde sa prejavil pokles katolíkov na Slovensku oproti roku 2011 o vyše 300 000, čo je viac než šesť percent. No nie všetko môžeme zvaľovať na pandémiu, lebo trend poklesu praktizujúcich veriacich tu bol aj pred ňou.
Keby sme porovnávali život našich predkov so súčasnosťou, tak oni sa zďaleka nemali tak dobre, ako sa má dnes väčšina z nás a napriek chudobe a v skromných podmienkach sa nebáli vychovať viac detí a žiť živú vieru. Natíska sa pravdivosť výroku: „Čím lepší život, tým slabšia viera“ a naopak, lebo v dnešných časoch prežívame na Slovensku (a nielen u nás) konzumný spôsob života, ktorý k nám prišiel postupne z liberálneho západu. Ako sa hovorí – všetko je pre ľudí, ale s mierou. No niektorí chcú mať dnes všetko a čím skôr, lebo dnešný človek nerád čaká. Vysnívanú kariéru, luxusné bývanie, drahé auto, vychýrené exotické destinácie, len značkové oblečenie a pod. A keď sa ľudia majú dobre, na Pána Boha zabudnú, nepotrebujú ho, aspoň si to myslia. Média a internet nás v tom utvrdzujú, lebo v živote si máme podľa nich predovšetkým užívať. Naša viera nás ale učí trpezlivosti a pokore, lebo v živote môže nastať čas, keď prídu prekážky, choroba či strata blízkeho a vtedy človek môže dostať milosť obrátiť sa a vrátiť k lepšiemu životu a k Pánu Bohu.
Pán koná v správnom čase
To, o čo prosíme nášho Pána v našich modlitbách, sa buď splní, požehná v krátkom čase, neskôr, alebo Pán vôbec nevyslyší naše modlitby tak, ako to chceme my, ale vtedy, keď to bude zhodné s jeho vôľou a dobre pre nás. Aj sv. Monika sa vrúcne a trpezlivo modlila za obrátenie svojho syna sv. Augustína a Pán ju vyslyšal po dlhých sedemnástich rokoch. Tiež istý misionár na jednom ostrove ohlasoval evanjelium, ale za jeho života sa neobrátil nik na katolícku vieru. Možno, že sa mu aj ťažko zomieralo. Ale keď zomrel, mnoho ľudí uverilo a Pán vyslyšal jeho modlitby až po smrti.
Hodnotu má to, čo je večné
Svätý Tomáš Akvinský sa modlil: „Pane, nech si nezakladám na pominuteľnosti, lež nech túžim po tom, čo je večné.“ Podobne konštatovanie, čo je najdôležitejšie v našom živote a čase, zaznelo 25. novembra 2020 v závere relácie RTVS Do kríža z úst františkána Andreja Filipa Čierneho, ktorý uviedol, že pri vstupe do Milánskeho dómu sú postupne tri brány, nad ktorými sú nápisy: „Všetko, čo je krásne, pominie. Všetko, čo nás trápi, pominie. Iba to má hodnotu, čo je večné.“
Máme konať dobro, kým máme čas. Využime Pôstne obdobie na stíšenie, rozjímanie, modlitbu ako prípravu na najväčšie sviatky roka – Veľkú noc.
Jozef Sendrej, Teplička
