Jozef Mrovčák sa narodil 25. marca 1943 v Markušovciach. Po štúdiu na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave bol 27. júna 1965 vysvätený za kňaza, ako kaplán pôsobil v Ružomberku, Zázrivej, Trstenej a Námestove, v Spišskom Bystrom a v roku 1972 sa stal správcom farnosti v Brutovciach. V rovnakom roku mu však režim zakázal pôsobiť v pastorácii.
Štátna bezpečnosť žiadala, aby jej Jozef Mrovčák podával správy, to však nikdy neurobil. Po protištátnej kázni a opakovaných žiadostiach o štúdium teológie v zahraničí, ktoré boli zamietnuté, ho označili za nepriateľskú osobu. Československé orgány na neho vydali zatykač, preto načierno prekročil poľské hranice, sfalšoval pečiatku vo svojom cestovnom pase a pôsobil v Poľsku. Jozef spolu so slovenským kňazom Šebastiánom Košútom, ktorý ho prijal na faru vo Varšave, sa aktívne angažoval v pastorácii a v kultúrnom živote.
Šebastián Košút na Jozefa spomína v knihe Kuriéri Božieho slova ako na človeka silnej osobnosti. Keď mu odobrali štátny súhlas na apoštolskú prácu na Slovensku, začal pracovať ako robotník a vykonával tajnú činnosť ako kňaz medzi robotníkmi, s ktorými pracoval. Po niekoľkých mesiacoch ho vyhodili, pretože neprestal s apoštolskou činnosťou. Naďalej slúžil sväté omše v súkromných domoch, pre mládež, navštevoval chorých, vysluhoval sviatosť pokánia a prinášal im Pána Ježiša. Keď sa dozvedel, že za túto činnosť bol na neho vydaný zatykač, prešiel cez zelenú hranicu do Poľska. Košút uvádza: „Vtedy som ho stretol vo Varšave a dva roky sme spoločne pracovali… Počas niekoľkých mesiacov sme spoločne s Jozefom prechádzali Poľsko, hľadajúc a zhromažďujúc slovenské náboženské knihy v rehoľných a súkromných domoch, najmä na Spiši (v Poľsku)… V období 1977 – 1978 sme s obrovským entuziazmom organizovali časté turistické výpravy zo strany Babiej Góry a Zakopaného. Zo slovenskej strany prichádzal páter Ján Ďurica SJ, mládež z Oravy, Košíc, a to všetko s presvedčením, že to tak treba, že je to hlas svedomia, Pánov hlas, znak času. Potreba posilňovať jedných druhými. Chodili sme bez ohľadu na počasie.“
V októbri 1978 priatelia Šebastián a Jozef ilegálne prekročili hranicu a dostali sa na Slovensko. Počas tohto pobytu na Slovensku navštívili mládež, ktorú spoznali na oázových rekolekciách v Krościenku. Na viacerých stretnutiach nahrali niekoľko magnetofónových kaziet o situácii v Cirkvi, medzi veriacimi a o ich potrebách. Bolo cítiť, že Cirkev žijúca v podzemí dýchala vierou a modlitbou. Návrat do Poľska prebiehal tou istou cestou, Jozef cez hory preniesol kazety a iné materiály, ktoré neskôr z Varšavy vzal do Ríma biskup Hnilica. Zo Slovenska prichádzali hlasy, že zdržiavanie Jozefa v byte Košúta je veľmi nebezpečné, pretože bol sledovaný Verejnou aj Štátnou bezpečnosťou. Presťahoval sa teda do Jozefowa pri Otwcku, a potom do Zakopaného, kde naďalej prijímal priateľov zo Slovenska. V máji 1979, pred príchodom Svätého Otca do Krakova, sa rozhodol vrátiť na Slovensko a povzbudiť ľudí, aby išli cez zelenú hranicu na stretnutie s pápežom do Nového Targu. Keď sa objavil na Slovensku, veľmi skoro ho chytili a uväznili.
Tiež jeho priateľ Karol Dubovan v pripravovanej publikácii o distribúcii literatúry v bývalom režime opisuje, ako sa zoznámil s Jozefom Mrovčákom, vtedy kňazom vo výrobe, ktorý ho pozval na výlet spojený s duchovnou obnovou do Toporca, kde sa zoznámil s mládežou, ktorá sa stretávala v Bratislave. Na stretnutiach sa venovali vzdelávaniu v náboženských otázkach prostredníctvom Svätého písma, dokumentov Svätého Otca a inej náboženskej literatúry distribuovanej zo zahraničia, učili sa duchovnému stíšeniu, povzbudzovali sa k autentickému žitiu kresťanstva v zateizovávanej spoločnosti.
Dubovan spomína: „Úzko spolupracoval so Šebastiánom Košútom a mal kontakty aj s biskupom Pavlom Hnilicom. Jozef zohnal niekoľko mikrodiktafónov, mikrokazety a audio kazety a priniesol niekoľkotisíc dolárov, dar od otca biskupa Pavla Hnilicu. Dary som prebral a bezpečne odovzdal adresátom na Slovensku, pre provinciála jezuitov Ondreja Osvalda a pre spoločenstvo Fatima okolo Vlada Jukla a Silvestra Krčméryho. Jozef vtedy prišiel s požiadavkou kúpiť na Slovensku 16 mm premietačku pre otca biskupa Macharského do Krakova.“ Akcia sa vydarila.
Kňaz Jozef v tomto období tajne navštevoval i rodné Markušovce spolu s priateľmi z Poľska či so Slovákmi Sivestrom Krčmérym, Jozefom Palaščákom a jeho manželkou Annou, tiež inými. U sestry Márie ubytovával viacerých kňazov, ktorých mená neprezradil. V obývačke slúžil tajné sväté omše, evanjelizoval a modlil sa s členmi rodiny.
Vo väzení v Ilave bol na neho nasadený agent, ktorý sa zaujímal o jeho kontakty a plány s podzemnou cirkvou a za podávanie správ bol tento agent podmienečne prepustený.
Utrpenie, ktorému musel Jozef Mrovčák vo väzení čeliť, sa prejavilo na jeho zdraví a po celý život pociťoval jeho následky.
Po Nežnej revolúcii sa vrátil do pastorácie ako správca farnosti Huty. Na odpočinku žil v kňazských domovoch v Pezinku a v Spišskej Kapitule a bol výpomocným duchovným vo viacerých farnostiach.
Odišiel nám vzácny človek v tichosti, tak prekvapivo, ako aj žil. Nech nám je jeho život príkladom v týchto nepokojných časoch.
Na záver verše od synovca Rasťa:
„Zdrav´ buď, kríž, nádej jediná i istota,
maják i kotva života,
keď dnes v búrke korón náš svet i bytie troskotá,
pokým Mária s Jozefom ho neochránia a nepominie ničota.“
Zostaň v nás, kuriér Božieho slova,
Tvoja pavlovská tvrdohlavosť a zanietenosť pre evanjelium…
Napriek obmedzeniam podľa jeho slov
„nechcel si obety ani dary, ale dal si mi telo“,
by z lásky s Tebou ochotne trpelo.
Použitá literatúra: Szczepanowicz M. – Kuriéri Božieho slova, https://www.upn.gov.sk/
