RODINA
Ježiš sa narodil ako obyčajné malé dieťa v rodine.
…
Boh sa rozhodol, že sa narodí v ľudskej rodine, ktorú vytvoril on sám. Dal jej vzniknúť v jednej zapadnutej dedine na periférii Rímskeho impéria. Nie v Ríme, nie v nejakom veľkom meste, ale na takmer neviditeľnej periférii. Práve tam, na tejto periférii, sa začali najsvätejšie a najlepšie dejiny, dejiny Ježiša medzi ľuďmi! Tam na periférii žil aj so svojou rodinou tridsať rokov.
…
Zdá sa, že v Nazarete všetko prebieha „normálne“, podľa obyčají nábožnej a pracovitej izraelskej rodiny: pracovalo sa, mama varila, konala všetky domáce práce, žehlila košele… to všetko ako každá mama. Otec, tesár, pracoval a práci priúčal aj syna. Už len pomer rokov prežitých v rodine a mimo nej nám naznačuje, aká dôležitá bola rodina pre Ježiša a aký dôležitý je Ježiš pre rodiny. Ježiš žije tridsať rokov v rodine v Nazarete ako „neviditeľný“, neznámy človek. Žije tam s ľuďmi, o ktorých nikto nevie. A to preto, aby raz, keď začne verejne účinkovať, ohlasoval Božie kráľovstvo práve tým obyčajným „najmenším“, nie celebritám. Aby dokázal zbadať ľudí, ktorí sú v dave neviditeľní: mýtnika Léviho, Zacheja na strome, vdovu hádžucu svoje úspory do chrámovej pokladnice, slepca Bartimeja, chorú ženu, ktorá sa ho potajomky dotkne a ozdravie… Mohli by sme preto povedať, že Kristus sa v Nazaretskej rodine naučil vidieť. Rodina je miesto, kde sa učíme správne vidieť. Je miestom, ktoré nás učí vidieť iných a hľadieť na iných očami lásky. Je miestom, kde sa učíme, čo je to pravá láska a čo to znamená skutočne milovať.
…
Hoci sa všetko, čo každý deň zažívame doma, v práci, v škole, nezdá byť priamo spojené s poslaním odovzdávania viery, v skutočnosti je to náš spôsob, „ako sa môže stať normálnou láska, a nie nenávisť, vzájomná pomoc, a nie ľahostajnosť, či nepriateľstvo“. Tým, že sa láska stane „normálnou“, môže každá rodina prispieť svojím nenahraditeľným dielom k tomu, aby svet mohol rásť v pravej láske, v mieri, v pokoji a v solidarite. V žiadnej inej škole, len v rodine sa možno naučiť skutočnej, úprimnej, čistej, hodnovernej a nezištnej láske.
…
Normálna láska robí náš život výnimočným.
Vždy, keď rozmýšľame nad tým, ako druhému pomôcť, prekvapiť ho, aby jeho život bol znesiteľnejší a zaujímavejší, nasledujeme Ježiša a láska sa stáva normálnou. Takto Ježiš vytvára a stvárňuje našu rodinu, stvárňuje naše vzťahy a naša rodina dostáva kontúry svätej Nazaretskej rodiny.
SENIORI
Rodina je sieťou a priestorom vzťahov naprieč generáciámi, je spoločenstvom generácií (porov. sv. Ján Pavol II., List rodinám Gratissimam sane, 10), v ktorom sa stretávajú a učia sa vzájomne milovať a prijímať starí ľudia s deťmi, vnúčatami a mladými.
O maturitných skúškach sa hovorí, že sú to „skúšky dospelosti“, čím sa pekne vyjadruje potreba prípravy na toto životné obdobie. No i na obdobie staroby je potrebná príprava, aby sme ho dokázali správne naplniť a prežiť.
…
Teda skutočne je potrebné sa na obdobie staroby pripraviť, aby starší ľudia dokázali na toto volanie správne odpovedať a využili potenciál staršieho veku. Čo je potenciálom tohto veku? Určite je to množstvo skutočností, ja spomeniem jednu: Starí ľudia nás učia nežiť pre seba.
…
Nezriekajme sa starých, ale slúžme im v láske.
…
„Starý človek, to sme my: skôr či neskôr, ale nevyhnutne, i keď sa tým nezaoberáme. A ak sa my nenaučíme dobre zaobchádzať so seniormi, tak isto sa bude zaobchádzať s nami.“
…
Benedikt XVI: „Je pekné byť seniormi! V každom veku musíme byť schopní odhaliť prítomnosť a požehnanie Pána a poklady, ktoré daný vek obsahuje. Nikdy by ste sa nemali nechať premôcť smútkom! Dostali sme dar dlhého života. Život je krásny aj v našom veku, aj napriek nejakým chorobám a niektorým obmedzeniam. Na našej tvári nech je vždy radosť z pocitu, že sme milovaní Bohom. V Biblii je dlhý vek považovaný za požehnanie od Boha a musíme ho vnímať ako dar, ktorý si máme vážiť.“
ĎAKUJEM
Slovom, ktoré chráni naše manželstvá a rodiny, je slovo „ďakujem“. Je to jedno z prvých slov, ktoré nás rodičia naučili. Prejavenie vďačnosti je znakom toho, že sme rozpoznali dar, ktorý v podobe služby, slova, prejavu lásky vstúpil do nášho života cez ruky druhého. „Vďačnosť,“ pripomína pápež František „je pre veriaceho človeka zakotvená v samotnom srdci viery: kresťan, ktorý sa nevie poďakovať, je človek, ktorý zabudol jazyk Boha. A to nie je pekné! Spomeňme si na Ježišovu otázku, keď uzdravil desať malomocných a iba jeden z nich sa vrátil poďakovať (porov. Lk 17, 18)“ (pp. František, Generálna audiencia). „Ďakujem za navarený obed. Ďakujem, že si upratal. Ďakujem ti za opravené dvere. Ďakujem, že si bola na nákup. Ďakujem za pokosený trávnik, za umytý riad… alebo niekedy len jednoducho: „Ďakujem ti, môj drahý/moja drahá, za to, že si! Za to, že existuješ. Aké je krásne, že si!“
Vladimír Fedorek, kaplán
