„Nesťažujme sa na život, ale žime ho najlepšie, ako vieme.“
Tejto myšlienky sa drží člen hudobnej skupiny Oriešky, organizátor benefičných behov na Mariánsku horu v Levoči, tvorivý aktivista v rodnej obci. Otec štyroch detí a manžel terajšej starostky obce Lieskovany. Minulý rok oslávil polstoročie svojho života. Pán Štefan Kapusta
V súčasnej dobe, v ktorej z každého kúta vykúkajú egá ľudí, ktorí chcú byť na výslní, alebo chcú presadiť iba svoje záujmy, je veľkým potešením stretnúť človeka, ktorý má vnútornú nezištnú motiváciu angažovať sa. Nielen v prospech obce, nielen v prospech iných ľudí – často tých, ktorí sú odkázaní na pomoc ostatných, ale ako sám hovorí: „Lebo sa chcem dostať do neba.“ Je si vedomý, že dostal od Boha mnoho nezaslúžených darov a nechce ich premrhať, ba práve naopak, zúročiť, ako sa len dá. Preto sa v každodennej modlitbe pýta, čím by mohol byť práve dnes pre svet a pre ľudí užitočný.
Orieškovce, čiže Lieskovany
Ešte pred pár rokmi sa obecným aktivitám venoval tzv. babinec. Boli to vlastne aktívne ženy a manželky, ktoré rozbiehali rozličné podujatia. Mužom zostali tie športové. Postupom času sa tu rozvinuli aj súťaže, na ktoré bolo potrebné zohnať už aj sponzorov a prevziať riadnu zodpovednosť. A tak v roku 2014 vzniklo občianske združenie Oriešky, ktoré má vo svojom logu, ako inak, aj tri oriešky. Výrazným prvkom v obci je už od roku 2008 lezecká stena, ktorá je veľmi obľúbená, nielen u mladých. Na nej zorganizovali aktivitu s názvom Lieskovianska karabínka. Toto podujatie v jednom roku navštívil nevidiaci horolezec Juraj Prager, ktorý zdolal Gerlach a Mont Blanc. O jeho výstupoch je natočený film Slepá dôvera. Toto stretnutie bolo hlbokým zážitkom hlavne pre mladých chlapcov. Do Lieskovian priniesol neopakovateľnú atmosféru. Napriek svojmu hendikepu si s chlapcami zahral aj futbal.
Oriešky, o. z. intenzívne spolupracujú aj s obcou a miestnym dobrovoľným hasičským zborom. Podarilo sa im organizovať napríklad Off-line víkendy v Markušovskej doline, kam v nedeľu prišiel aj pán kaplán a slúžil tam svätú omšu. Tiež tu organizujú katarínske zábavy, jánske ohne, stavanie májov… Okrem týchto činností si tu pre potešenie hrávali na rozličných hudobných nástrojoch Martin Pačnár, Janko Živčák a, samozrejme, Števo. Neskôr sa rozhodli organizovať Vianočný koncert. Ponajprv sa konali v kultúrnom dome, avšak neskôr im našli dôstojnejšie miesto v kostole. Postupne sa k hre na hudobných nástrojoch pridávali básne, vinše, pridal sa aj detský Zborík. Maťo sa stal lídrom vianočných benefičných koncertov. A ľudia si na to radi zvykli.
Beh na Mariánsku horu
Keď do farnosti prišiel na kaplánku dp. Adam Rataj, „rozbehol“ tu beh. Števovi tak zišla na um myšlienka spájať obce vo farnosti. „Beh spája, nerozdeľuje,“ pomyslel si a začal uvažovať nad tým, ako to vymyslieť. Výsledkom bol nápad zabehnúť zo všetkých troch obcí na Mariánsku horu v Levoči. Podarilo sa. A tak nadobudli presvedčenie, že by bolo dobré, urobiť z toho tradíciu a zároveň dať tomu benefičný rozmer. Stanovili si aj pevný termín, a tým je každoročne Turičná sobota. Dopoludnia si „odbehnúť“ do Levoče, vrátiť sa domov a postaviť obecný Turičný máj. A štartovné, teda vlastne „cieľové“, ako to nazýva, venujú v rámci dobročinnosti niekomu, kto to práve veľmi potrebuje. Tento sociálny a solidárny rozmer dáva tejto akcii ten pravý zmysel, uvažuje Števo a ako dodáva, vždy mu Boh do cesty pošle niekoho, pre koho by to bolo osožné. „Nie je to len o behu, máme pri tom veľa zážitkov, ľudia sa spoja (bez mobilov), urobia niečo užitočné pre seba aj pre iných. Takto by sme mali spolunažívať.“
Viera v Boha – neodmysliteľná súčasť jeho života
Pri otázke, čo preňho znamená viera, bez zaváhania vysloví: „Nadšenie pre život! Človek by mal byť vnímavý na každodenné signály života. A treba brať život tak, ako prichádza, nevzpierať sa mu. Okrem mnohých darov, ktoré som dostal od Boha – zručnosti a organizačné schopnosti – mám milujúcu rodinu, manželku a štyri deti. Dostal som toho veľa… Raz sa budem za to zodpovedať Bohu, ako som s tým naložil. Či som to nepremrhal. Preto sa snažím dať zo seba všetko, čo môžem, práve cez tieto dary.“
Veriaci človek sa bez modlitby nezaobíde. Práve modlitba je pre Števa zdrojom všetkého dobrého. Jeho modlitbový život spočíva v pravidelnosti a odtiaľ vie čerpať kreatívne nápady a aj silu ich realizovať. Skorá ranná káva a čaj sprevádza čítanie Svätého písma. Večer nezabúda pokľaknúť a poďakovať, poprosiť, odprosiť… Števo má živý a osobný vzťah s Bohom. A je to cítiť.
Naše Lieskovany
„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať,“ napísal básnik Miroslav Válek. A Števo prízvukuje: „Lieskovany sú môj domov a o domov sa treba starať, nečakať, že to niekto urobí za nás.“ Preto jeho oči stále zbystria pozornosť, keď vidí, že treba v obci niečo opraviť, zmajstrovať. Nečaká, ale sám sa pustí do práce. Zaiste môže byť svojím aktívnym prístupom povzbudením pre iných. On to však komentuje jednoducho: „Dnes má každý svoj názor, máme veľmi veľa názorov. No treba radšej svedčiť životom.“
Žiadna aktivita ani podujatie sa nedajú robiť bez ochotných kamarátov. A Števo si veľmi dobre uvedomuje, že bez Božej pomoci sa nedá robiť vôbec nič. Vďaka Pánu Bohu za ochotných ľudí.
Činorodí ľudia majú zvyčajne aj svoje plány a sny. Momentálne je jeho najväčšou výzvou cyklopúť do Compostely. Už šestnásť rokov sníva tento sen, odkedy sa mu dostala do rúk kniha o putovaní. Keďže zo zdravotných dôvodov by nemohol niesť ťažký batoh, rozhodol sa pre cyklotúru. Rád by svoj sen zrealizoval práve v tomto Jubilejnom roku 2025. A už aj trénuje…
Držíme Štefanovi palce, aby sa mu to podarilo. Ako sme ho však už trocha stihli spoznať, tak vieme, že zaiste bude mať „dohodu s Bohom“. A Pán čisté úmysly stále odmení.
Monika Hodnická, Adriana Lazorová
Foto: Peter Lazor
