Dnes známa ako antifóna Zdravas Kráľovná, vznikla ako výkrik modlitby v utrpení benediktínskeho mnícha Hermana z Altshausenu (1013 – 1054), veľkého mnícha a učenca z Reichennau. Neskoršie pokolenie mu dalo meno „Contractus“ (skrčený) a je tiež nazývaný divom svojho storočia.
Aj keď jeho štyri desaťročia života prebiehajú v tichu a osamelosti ostrovného kláštora a v obmedzenosti ťažkého ochrnutia, nie sú napriek tomu jednotvárne. Je to mladý švábsky syn grófa, ktorý sa prebojoval k radostnému prijatiu svojho osudu a zo svojho úbohého života postupne vytvára veľké a slobodné bytie. Ochrnutého sprevádzajú láska a vernosť, ale zakúša tiež veľa ústrkov, nepriazne a závisti. Vďaka všetkému, čo ho stretáva, sa stále viac stáva radostným bohatým chudákom, ktorý je schopný obdarovať druhého. Mních Herman obdaroval nielen svojich spolubratov na ostrove Reichenau, svojho opáta, známeho Berna, ktorého kostol je ešte dnes stredom „Augie“, svoju grófsku rodinu v rodnom Altshausenu, ale má čo povedať a dať aj dnešnému človekovi. Ukazuje mu, ako nájsť odpoveď na otázku o zmysle bytia a utrpenia, ktoré vstupuje do života každého z nás.
Tento muž poznamenaný utrpením, stále trápený bolesťami, sa smie bez prehnania nazývať posledný z Kristových chudákov, pretože bol stále odkázaný na milosrdnú službu druhých. Ale tiež bol srdečný, súcitný priateľ plný humoru, ktorý dokázal dávať, a vo svojej úbohosti sa usmievať a smiať – i sám zo seba.
Úryvky z knihy DOKONALÁ SVOBODA:
„Dovoľte, aby som vám odporoval, otec opát. Oni to nemôžu vedieť. Odkiaľ by mohli vedieť mieru mojej úbohosti. To by ju museli sami prežívať, alebo vedieť to, čo viete vy. Verte mi, bratia vidia len vonkajší obraz, vidia chorého, ale dobre zaopatreného spolubrata, o ktorého sa vy, otče, so zvláštnou srdečnou láskou staráte. Oni sa nedozvedia nič o nepretržitých bolestiach, o bezsenných nociach, o trýznení, keď mi ochrnutie úplne zabraňuje používať ruky a jazyk. Nemôžu vycítiť, čo to znamená, keď mi cudzie ruky musia urobiť každú maličkosť, keď ma umývajú, obliekajú a zobliekajú, kŕmia a ukladajú. Oni nemôžu vedieť, že ste ku mne preto taký dobrý, aby som nezatrpkol a aby som mohol byť trochu užitočný.“
…
Bolesti ako morské vlny v prestávkach prichádzajú a odchádzajú. Jeho duša bojuje, nepoddáva sa. Vo vnútri volá k Márii. Jej zveruje svoje trýznenie.
Keď bolesti poľavia, môže si trochu vydýchnuť, vydiera sa z jeho srdca verš novej modlitby:
„Buď Zdravas, Kráľovná. Salve Regina!“
Ako hviezda v hroznej noci stojí pred ním Mária túto noc na rozbúrenom mori utrpenia.
„Salve Regina!“
Ale musí predsa k matke bližšie. Nie je mu len Kráľovnou a Paňou. Utieka sa do jej blízkosti, skrýva sa v jej láske.
…
Peklo bolesti hrozí, že zmetie jeho ducha. Tu jeho duša zavolá: Vita, dulcedo et spes nostra – život, sladkosť, nádej naša…“ A teraz sa môže zasa vynoriť z víru svojej biedy a jej, ktorú nazval životom, sladkosťou a nádejou, zložiť k nohám úpenlivú prosbu, aby mu po tejto strasti, na konci vyhnanstva, ukázala požehnaný Plod svojho života, Pána Ježiša Krista. Vie, že nenarieka sám. Volá so všetkými dietkami Evy, plačúcimi a vzdychajúcimi v tomto údolí sĺz k nej, Matke milosrdenstva.
…
Veľa písmen musí ochrnutý znova a znova vymazávať, píše ich po druhýkrát, po tretí, po štvrtýkrát, až konečne sú čitateľné.
„Salve Regina, Mater misericordiae, vita, dulcedo et spes nostra, salve.
Ad te clamamus, exules filii Hevae, ad te suspiramus, gementes et flentes in hac lacrimarum valle.
Eia ergo, advocata nostra, illos tuos misericordes oculos ad nos converte, et Jesum, benedictum fructum ventris tui nobis post hoc exilium ostende!“
Napísanie tejto modlitby pri jeho slabosti, bola ťažká práca. Viackrát musel prestať a chvíľu si oddýchnuť. A predsa zložil aj melódiu k týmto slovám. Napísal ich svojou písmenkovou notáciou.
…
Opátstvo oslávilo výročný deň kňazského svätenia opáta slávnostne a dôstojne. Večer spieval zbor mníchov po prvýkrát v kláštornom kostole Salve Regina. Hostia z Einselelnu, Fleury, Gorze, Sv. Havla, z Prúmu, z Cluny, z Kostnice a z Bergenze boli nadšení novým spôsobom spevu. Vyprosili si a dostali pred odchodom domov opis piesne k Matke milosrdenstva.
„Napíšte tam nejaké venovanie, alebo aspoň svoj podpis, otče,“ prosil mních Bertold ochrnutého.
„Prečo môj synu? Ide o mňa? Nech to je na česť Márii, nie na moju slávu. Ak sa bude teda na mnohých miestach spievať Salve, budem bohato odmenený. Naše dávanie má pravú cenu len vtedy, keď si nerobíme nárok na osobné uznanie.“
Spracovala: Mária Grečková, Michalská ul., Markušovce
Úryvky z knihy: Dokonalá svoboda (Mária Calasanz Ziescheová: Portál 1996).
