Životopisy majú celkom iné čaro, ak sú doplnené o úryvky z denníka. V tomto prípade tvorí denník hlavnú časť knihy, a tak sa jeho autorke dostávame priamo do skrytých kútov duše.
Alžbeta Leseurová žila v komunite vlažných kresťanov a jej vlastný manžel, lekár, redaktor a politik Félix Leseur, sám seba pokladal za ateistu. V snahe nájsť s manželkou spoločný svetonázor jej ponúkal na čítanie antiklerikálny časopis, ktorý pomáhal vydávať, ale aj diela filozofov, ktorí podkopávali vieru v Ježiša Krista ako Božieho Syna. Alžbeta však v ateistických argumentoch nachádzala medzery a uprostred francúzskej smotánky sa pustila do štúdia Biblie a kníh od cirkevných otcov. V tom čase zároveň začína písať denník, ktorému sa zveruje s myšlienkami, pre ktoré jej okolie nemalo veľké pochopenie.
„Nový zákon nie je odložený, a čím viac prenikám do evanjelií a epištol, tým väčšiu krásu, silu a neporovnateľný život pozorujem. Je tam naozaj Boh. Po tomto čítaní som každý deň upokojená a posilnená. Moja vôľa sa občerství, srdce sa zahreje.“
Jej slová sú plné nadšenia pre vieru, ktorú chce dokazovať aj svojimi skutkami, čo vyjadruje aj otázkou: „Prečo nariekať, keď môžeme konať?“. Inšpirovala ju najmä dominikánska rehoľa. Nebojí sa kritizovať veriacich, ktorí odmietajú kontakt s ľuďmi s iným vierovyznaním alebo s ateistami. Aj vďaka jej otvorenej mysli sa mnohí jej neveriaci priatelia obrátili. Najviac si však priala obrátenie svojho manžela, ktoré však nastalo až po jej smrti – práve pri čítaní jej denníkových zápiskov. Oslovili ho až natoľko, že sa ako vdovec stal kňazom.
„Verím, že v dobre je veľmi veľká rozpínavá sila. Verím, že ani jeden z týchto skromných, neznámych skutkov, ani jedna z týchto myšlienok, ktoré vidí len Boh, sa nestratí, ale každá poslúži dušiam.“
Štýl jej písania je poetický a zároveň jednoduchý a ľahko zrozumiteľný. Medzi jednotlivými úryvkami uplynulo aj viac mesiacov, preto je kniha doplnená o faktické informácie o priebehu Alžbetinho i Félixovho života, ako aj o niekoľko predhovorov. Neočakávajte román naplnený pútavým dejom, ide skôr o ponorenie sa do mysle a duše nenápadne odvážnej ženy naplnenej bázňou k Bohu. Text je pretkaný rečníckymi otázkami, na ktoré môžeme hľadať odpovede aj vo svojom vlastnom vnútri.
Hoci Alžbeta Leseurová umrela vo veku 47 rokov už v roku 1914, jej myšlienky sú stále aktuálne. Navonok žila bežný život manželky, starala sa o blízkych i známych a veľa cestovala. Zároveň však odmietala výhovorky, že intenzívny duchovný život je určený iba pre kňazov a rehoľníkov. Znášanie nevyhnutného utrpenia, modlitba, práca a šírenie radosti boli pre ňu základnými kameňmi praktickej viery.
