„Cirkev sa musí vždy reformovať“ (Ecclesia semper reformanda). Tento výrok podľa všetkého pochádza od sv. Augustína. Platí téza, že Cirkev sa musí neustále prehodnocovať, aby si zachovala čistotu učenia a praxe.
Výraznými hlásateľmi tejto tézy boli viacerí teológovia, ktorí boli ovplyvnení duchom Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). Na samotnom koncile táto myšlienka rezonuje v konštitúcii Lumen gentium. Pápež František neustále hľadá spôsoby, ako naozaj previesť obnovu Cirkvi. Snaží sa reformovať Cirkev vo všetkých jej úlohách či inštitúciách. Jeho úmysel rozvinúť učenie Druhého vatikánskeho koncilu nie je možné spochybniť. Jedným z prínosov tohto koncilu bola myšlienka obnovy inštitútu synody. Preto nikoho nemohlo prekvapiť, že práve tomuto začal venovať veľkú pozornosť. V nedeľu 10. októbra 2021 otvoril vo Svätopeterskej bazilike vo Vatikáne tzv. synodálny proces.
Pre väčšinu ľudí je ešte stále slovo „synodalita“ úplne neznáme a nerozumie mu. Čo toto slovo znamená? Toto slovo znamená „spoločné putovanie“ a označuje dynamickú víziu Cirkvi, ktorá putuje naprieč dejinami za a so svojím Pánom, Ježišom Kristom. Ježiš, ktorý seba samého predstavuje ako cestu, nás nabáda, aby sme aj my tiež vyšli. Putovanie je o zmene pohľadu a je teda hlboko duchovnou záležitosťou. Je to aj príležitosť k obráteniu, konverzii, nielen nás samých, jednotlivcov, ale aj celej Cirkvi. Sú však aj takí, ktorí sa stavajú k tomuto rezervovane a podozrivo a vidia v tom čosi príliš novátorské.
Diela kresťanských mysliteľov, teológov prvých storočí naznačujú, že toto vedomie synodality bolo veľmi silné v celom 1. tisícročí. Napríklad sv. Cyprián, biskup v Kartágu v 3. storočí po Kristovi, zdôrazňuje potrebu, aby sa biskup radil s pokiaľ možno čo najširším množstvom sebe zverených, to znamená, aby vo svojom rozhodovaní bral do úvahy názor všetkých, ktorí patria do jeho diecézy. Prvé tisícročie je bohatým zdrojom našich poznatkov o rokovaní synodálnych orgánov menších či väčších regiónov vtedajšieho kresťanstva. K zmene dochádza postupne a za prelomový bod môžeme stanoviť prelom 1. a 2. tisícročia. Postupne sa objavuje dôležitý posun, že za tých, čo môžu a majú sa v Cirkvi prihovárať, sú stále viac videní iba tí, ktorí prijali sviatosť kňazského svätenia. S tým súvisí aj naša dodnes rozšírená vízia, s ktorou sa reálne stretávame, a podľa ktorej je farnosť a kostol záležitosťou farára. Čo je však vlastný synodálny proces, k čomu nás vedie? Jeho túžbou a cieľom je povzbudiť vo všetkých pokrstených vedomie toho, že sú nositeľmi Ducha Svätého, ktorý v nich prebýva a skrze nich sa chce prihovárať. Sú nositeľmi prorockého poslania Ježiša Krista a majú spoluzodpovednosť za Cirkev. V synodálnom procese sa majú uplatniť všetky cirkevné zložky, t. j. od biskupov a kňazov až po každého veriaceho, čiže „celý Boží ľud“. Ba čo viac, prípravné dokumenty zdôrazňujú, že treba pozývať do týchto stretnutí aj tých, ktorí opustili Cirkev z dôvodu vlastnej negatívnej skúsenosti s ňou, ako aj členov iných kresťanských cirkví alebo iných náboženstiev.
Celý synodálny proces sa odvíja od 10 tém (napríklad čo pre nás ako Cirkev znamená „spoločné putovanie“, či je hlas nejakej skupiny osôb v Cirkvi marginalizovaný, aká je realita spoluzodpovednosti za rozhodovacie procesy v našich cirkevných spoločenstvách). Príklad takéhoto postoja nám dáva pápež František, ktorý „počúva a hovorí“. Pri otváraní synody pápež František povedal: „Prežívajme túto synodu v duchu modlitby, ktorou Ježiš vrúcne prosil Otca za svojich učeníkov, aby všetci boli jedno. K tomuto sme povolaní: k jednote, k spoločenstvu, k bratstvu, ktoré sa rodí z vedomia, že nás objíma tá istá Božia láska. V jedinom Božom ľude teda kráčajme spoločne, aby sme zakúsili Cirkev, ktorá prijíma a žije dar jednoty a otvára sa hlasu Ducha.“
