V jednej dedinke bola dávno-pradávno skromná stolárska dielňa. Raz, keď bol stolár na pochôdzke, zasadli pracovné nástroje k veľkej porade. Išlo o vylúčenie niektorých členov z dôstojného spoločenstva nástrojov.
Prvý, ktorý sa ujal slova, povedal: „Musíme vylúčiť sestru Pílku, lebo stále hryzie a škrípe zubami. Má najhryzavejšiu povahu na svete.“ Ktosi mu skočil do reči: „Medzi nami nemá miesto ani brat Hoblík. Je to nabrúsený puntičkár, ktorý poodiera všetko, čoho sa dotkne.“ „A čo brat Kladivo?“ zaprotestoval ďalší. „Má ťažkú a útočnú povahu. Povedal by som, že je to zurvalec a bitkár. Tlčie hlava-nehlava a lezie všetkým na nervy. Vyhoďme ho!“ „A čo klince? Dá sa žiť s takými pichľavými bytosťami? Nech idú preč aj oni. Aj s Pilníkom a Rašpľou. Žiť s nimi je večné utrpenie. A vyžeňme aj Šmirgeľ. Zdá sa, že jediný dôvod jeho existencie je škriabať blížneho!“ A tak sa stolárove nástroje dohadovali stále živšie a živšie. Na konci zasadania všetci vyháňali všetkých.
Schôdzku znenazdajky prerušil príchod stolára. Všetky nástroje zmĺkli, keď videli, ako pristupuje k hoblici. Vzal dosku, prepílil ju hryzavou Pílkou. Ohobľoval ju Hoblíkom, ktorý poodiera všetko, čoho sa dotkne. A hneď sa dal do práce. Potom prišiel rad na Sekeru, ktorá bez milosrdenstva všetko osekáva a zraňuje, na sestru Rašpľu s drsným jazykom a na brata Šmirgľa, ktorý škriabe a drhne. Potom stolár siahol po Klincoch s pichľavou povahou a Kladive, ktoré všetko bije po hlave. Použil všetky svoje nástroje so všetkými násilníckymi vlastnosťami a urobil kolísku. Krásnu kolísku pre dieťatko, ktoré sa malo narodiť. Kolísku, ktorá mala prijať život.
(Bruno Ferrero: Kruhy na vode)
Narodil sa v roku 1944 v Markušovciach. Jeho prvým stolárskym dielkom síce nebola kolíska, ale lavička na vedro s vodou, ktorá mala šikovné dvierka na topánky, neskôr komodka, výrobou ktorých sa stolárske remeslo podchytené jeho otcom začalo naplno rozvíjať. Podobne, ako v príbehu Bruna Ferrera, všetky nástroje pod jeho rukami vytvárali a naďalej po celý jeho život vytvárajú úžasné drevené produkty. Počas rozhovoru nám postupne pri všetkej skromnosti predstavil úseky svojho života i prácu, ktorá ho po všetok čas napĺňa.
Pán Michal Franko z Markušoviec
Zažil ešte vyučovanie v Markušovskom hrade, kde bol učiteľom Ladislav Novotný. Vyučil sa v Novom domove v Spišskej Novej Vsi, v šestnástich nastúpil na trojzmennú prevádzku, čím sa stal prvým zo súrodencov, ktorý mohol zarábať vlastné peniaze. Desať rokov pracoval v Spišskom Priemyselnom Podniku, neskôr znova v Novom domove ako hasič. Absolvoval štvorročnú požiarnickú školu v Žiline. Štyridsaťšesť rokov pôsobil v požiarnom zbore, ba dvadsať rokov ako predseda. Tu i pani manželka prikyvuje, že to neboli ľahké časy, keď často odchádzal na nácviky alebo súťaže. Vďaka jej trpezlivosti, porozumeniu, opore sa mohol realizovať i v tejto oblasti. Vždy sa živo zaujímal o dianie v spoločnosti a život v obci, i preto bol päť volebných období poslancom obecného zastupiteľstva, či vo vedení urbariátu. S manželkou Máriou žijú spoločne už vyše päťdesiat rokov. Vďaka súdržnosti rodiny, vzájomnej pomoci sa im v roku 1973 podarilo začať so stavbou domu. „Prvého mája sme nešli na sprievod manifestovať, ale začali sme stavať,“ podotýka manželka. Popri všetkých povinnostiach sa rodine Frankovcov predsa len pošťastilo odkrojiť kúsok času pre seba v podobe dovoleniek v Piešťanoch, Šafárikove, Bardejove, Sliači…
Práca vo farnosti
Pracovať pre kostol začal za čias pôsobenia pána farára Skraka, ktorý ako spomína: „Bol prísny, ale ľudský. S ním sa mi veľmi dobre spolupracovalo. Gazdoval a mal sluhu. Volali sme ho Jano z fary.“ Následne spolupracoval so všetkými kňazmi, ktorí spravovali farnosť v neskorších obdobiach. Veľa rokov bol členom hospodárskej rady. Od bežnej údržby lavíc, vešiačikov v laviciach, cez stoličky do spoločenskej miestnosti na fare či v spovedniciach pri oltári Božského Srdca, nábytok i kľakadlo v sakristii, cez výmenu poškodeného krovu a debnenia pod plech na streche kostola sa dostal i k náročnejším prácam – ako posuvná deliaca stena medzi obývačkou a jedálňou na fare. Tu Pán Franko spomína na veselú príhodu: „Pán farár Vitkovský povedal, že tu bude stena ako v Belvue. Potom ma tam aj zobral okukať. Tak som poznal jeho predstavu.“ Pán Sukeník zabezpečil kovanie, nuž a odvtedy máme na fare nadčasové posuvné dvere. Na fare tiež vyrobil garážové a niektoré vonkajšie dvere, okná, stoly v jedálni. Čo možno málokto vie, mal dvakrát rozobratý hlavný oltár v tunajšom kostole. Prvýkrát pri jeho konzervovaní, neskôr, keď sa robila podlaha. Pri stavbe kostola v Lieskovanoch vyrobil zábradlie a schody na chór, časti chóru, pokladničky na milodary a zbierky nielen u nás v kostole, ale aj v okolí, ambón.
Rád spomína na výrobu krížikov pre sobášiacich počas pôsobenia pána farára Skraka. Doba bola ťažká, krížiky nebolo ľahké zohnať, nuž pán Franko veselo podotýka: „Ukrižoval som sa dosť Pána Ježiša.“ Tu si spomína aj na výrobu kríža do Domu smútku v Markušovciach, misijné kríže pre Markušovce i okolité obce. Samozrejme chýr o dobrom stolárovi sa šíril do okolitých obcí a objednávky prichádzali i od kňazov pre kostoly v Rudňanoch, neskôr v Ždiari a iné. Pán kaplán Ratay, ktorého pán Franko pasoval za šikovného pomocníka, poprosil o pomoc pri tvorbe interiéru komunitného centra.
Všetky práce sú zároveň záľubou
Najradšej pracuje s masívom. Obľúbeným drevom je dub či červený smrek. Jeho vzťah k drevu, jeho estetické prevedenie, majstrovské zručnosti podnietili i synov a vnuka Stanka, ktorí hoci už využívajú modernejšie technológie a prevedenie, vedia, že ich otec od mala k tejto práci nadchol a umožnil im realizovať sa. Nasledujú ho tiež i v pôsobení v hasičskom zbore.
Dá sa povedať, že celý ich dom dýcha otcovými dielami a nie je miesto, kde by nebolo cítiť či vidieť jeho dotyk. Dcéra Betka prezradila, že popri iných prácach, dokáže očalúniť nábytok. Jeho šikovnosť nechýbala ani pri výstavbe Obecného úradu v Markušovciach – dvere, schody. V ostatnom období sa podieľal na stolárskych aj iných rekonštrukčných prácach pri oprave Kaplnky sv. Jána Nepomuckého. Nemožno nespomenúť spoluprácu so synmi pri výrobe šiestich stoličiek na použitie pre jednotlivé podujatia spojené s návštevou Svätého Otca Františka na Slovensku v septembri 2021. Na pamiatku máme jeden exemplár v Markušovciach, prostredníctvom neho máme so Sv. Otcom isté prepojenie.
Nestačil by nám priestor v rubrike rozhovorov pre vymenovanie výrobkov či diel, ktoré prešli šikovnými rukami pána Michala Franka. Jednoznačne nám čitatelia zaiste dovolia úprimne poďakovať v mene všetkých Markušovčanov za jeho významný prínos do našej farnosti.
Pán Michal, nech Vás Pán Boh obdarí svojou priazňou, nech Vás i Vašu rodinu požehnáva a sprevádza svojimi milosťami.
Za rozhovor ďakujú: Adriana Lazorová, Monika Hodnická
Foto: Peter Lazor
