Pri návštevách väčšiny sakrálnych i svetských pamiatok, pútnických miest či kostolov sa často stretávame s vyobrazeniami svätcov, ktoré na takýchto miestach, samozrejme, nesmú chýbať. Ak sa teda vyberieme do Dómu sv. Alžbety, Chrámu sv. Jakuba, alebo Katedrály sv. Martina, pochopiteľne očakávame, že tam uvidíme práve vyobrazenia uvedených patrónov. Avšak tie sú často doplnené sochami a maľbami svätcov, ktorých nie je vždy ľahké rozlíšiť. Napokon, v uplynulom období sme boli často odkázaní na sledovanie svätých omší v televízii. Nie vždy sa nám podarí zachytiť, z akého kostola je daný prenos, no zväčša barokové interiéry nás niekedy vedia priam vtiahnuť do deja samotnej sv. omše. Niet div, veď boli vyhotovené na oslavu, vďaku a chválu.
Ako teda môžeme rozoznávať jednotlivé vyobrazené postavy? Bystrý pozorovateľ si veľmi rýchlo všimne, že na vyobrazeniach sa často opakujú podobné motívy. Nie, nie je to nedostatok fantázie umeleckých majstrov. Každý svätý, má svoj atribút, ktorý pripomína nejakú významnú udalosť v jeho živote, prípadne často i jeho mučenícku smrť. Atribúty sú teda predmety, ktoré charakterizujú vyobrazenú osobnosť a zároveň slúžia nám ostatným ako pomôcka na vyjadrenie a objavenie ich totožnosti. Okrem svätcov sú takto zobrazovaní i panovníci, alebo rôzne mýtické bytosti.
Rovnako ako v svetskej, tak i v kresťanskej ikonografii, môžu mať predmety, ktoré slúžia ako rozpoznávacie znaky, aj čisto symbolický význam. Takto je napríklad azda najznámejším symbolom cnosti a čistoty biela ľalia. Mnohé atribúty dokonca bývajú rovnaké pri viacerých vyobrazeniach a nachádzame ich u viacerých postáv. Ide o tzv. všeobecné atribúty, akými sú napríklad aj palma mučeníkov, biskupské hodnosti alebo rádový odev. Vtedy musíme byť omnoho pozornejší, sústrediť sa a hľadať ďalšie znaky, tzv. individuálne atribúty, ktoré pripomínajú udalosti zo života konkrétneho svätca.
Atribúty sa vyvíjali počas veľmi dlhého obdobia, ale najväčšmi sa zaužívali a ustálili v stredoveku, niektoré však i neskôr v období baroka či v 19. storočí. Rovnako tak i v súčasnosti umelci doplňujú svoje diela o rôzne znaky. Medzi takéto znaky patria napríklad i atribúty rádov alebo pápežov, ktorí jednotlivých svätcov blahorečili alebo kanonizovali. Takto nám môže dielo vypovedať i širšiu históriu a životopis svätca, ktorého by inak bolo len veľmi ťažké vyobraziť. Zvlášť, keď nie je známy žiaden jeho portrét a nevieme, ako v skutočnosti vyzeral. V súčasnosti sa často stáva, že sme k svojmu okoliu menej vnímaví. V minulosti však boli tieto poznávacie znamenia všeobecne známe, takže ľudia oveľa jednoduchšie určovali, pred akým svätcom sa v chráme ocitli. A to bol a stále je i zámer týchto vyobrazení. A síce, aby si veriaci mohli pripomenúť životný príbeh svätca a obrátiť sa na neho vo svojich modlitbách a prosbách, aby boli na jeho príhovor vyslyšaní u Boha.
Blíži sa najväčší sviatok v kresťanskom roku – Veľká noc. Pripomeňme si teda aj dielo jedného z velikánov výtvarného umenia – Poslednú večeru Leonarda da Vinciho. Skúsme sa nechať vtiahnuť do tohto diela, tak ako zrejme i Leonardo zamýšľal. Každý z apoštolov má svoje typické atribúty a gestá. Rozlíšite ich? Pomyselne si prisadnime k stolu a na chvíľu naň položme svoje strasti i radosti. Možno je Pôstne obdobie i čas trochu sa zahĺbiť do seba. Čo ma charakterizuje? Aký by bol môj atribút?
Zdroje:
HALÁSZOVÁ, Ingrid – IHRINGOVÁ, Katarína – KIŠOŇOVÁ, Renata. Hľadanie identity v portrétnom umení. Filozofická fakulta TU v Trnave, 2019, 107 s.; HALL, James. Slovník námětů a symbolů ve výtvarnem umění. Paseka : Praha, 2008, 520s.;
Text k obrázku:
Rekonštrukcia Poslednej večere od akademického maliara Stanislava Lajdu.
zdroj: LAJDA, Stanislav. Posledná večera Leonarda z Vinci. Artforum : Bratislava, 2019, 544 s.
