Ďalší krásny slnečný deň. Zadívala som sa na jasnú oblohu. Znenazdajky je tu opäť leto. A potom, v novembri, už budem mať 13 rokov. Ten čas ale veľmi rýchlo letí! Veď ešte len nedávno som sa učila písať písmenká, počítať príklady do 20, začínala čítať. Od prvého ročníka ubehlo niekoľko zím a ja som odrazu šiestačka. Prečo ten čas beží tak rýchlo? Túto otázku som si položila veľakrát. A stále som neprišla na odpoveď. Vlastne, ani neviem, či to všetko nie sú len otázky, ktoré si kladú dospelí a my ich od nich akosi podvedome preberáme. Pri tom sa mi tieto otázky zdajú byť také primitívne – dospelí predsa musia najlepšie vedieť, že čas neplynie rýchlejšie, ani pomalšie. Plynie stále rovnako. Je to predsa vedecky dokázané. Aspoň tak nás to učia v škole.
No predsa sú aj také dni, ktoré mi ubiehajú strašne pomaly, ako napríklad pondelky. Áno, tie akoby popierali vedu. Ale o tomto školskom roku sa naozaj nedá povedať, že by sa vliekol. Ani som sa nenazdala a už ostáva len pár dní do prázdnin. No vážne! Môj mozog to akosi nevie spracovať. Zdá sa mi, že len minulý týždeň bol február a už tu je jún… Čože?! Aj kamarátka už oslávila svoje 15. narodeniny. Znova, kde sa podeli tie posledné roky? Alebo mamka, pri behaní po úradoch si jedného dňa jednoducho nevedela spomenúť na to, aký je vlastne rok. Tuším, že zmiatla aj pani úradníčku. Keď sa to stane na začiatku roka, je to pochopiteľné, ale na začiatku júna? To vážne?
Pýtala som sa, prečo ma vlastne tak trápi otázka času. Nie je to priskoro? Zistila som, že v mojom okolí nie som jediná. Po chaotickom období sme konečne prežili ako tak normálny rok. V škole, doma, v kolektíve. Ten čas medzi dvoma „normálnymi“ obdobiami splynul do jednej krátkej spomienky, do ktorej sa ukryli celé tri roky. Akosi nás to dezorientovalo. Chýba mi niť, ktorá by mi usporiadala moje spomienky a zážitky. Vytrhlo nás to z našich životov, malých aj veľkých, starších i mladších.
Teraz som vďačná za návrat. Som vďačná za normálne dni. Som vďačná za normálne zážitky. Hoci nech sú aj úplne priemerné a nudné. Čas beží svojou cestou a my by sme sa ho nemali snažiť zastaviť, ani preskočiť, či nejako obísť. Prijmime jeho tempo a bežme spolu s ním. Každý deň je dôležitý. Tak hurá na prázdniny!
Bianka Lazniová, 12 r., Markušovce
