Často počujeme z úst našich známych rôzne pochvalné reči voči vlastným deťom. Dokážu hrdo rozprávať, ako skvele napredujú, aké majú jazykové znalosti, športové úspechy, super známky v škole, zapájajú sa do rôznych aktivít, súťaží. Jednoducho, aké sú talentované, slušné, úspešné. Následne na to reagujeme buď tým, že vystavíme na piedestál i vlastné deti a pochválime sa, čo všetko dokážu. Druhá možnosť je, že so sklonenou hlavou začneme premýšľať o tom, že tie naše až tak nevynikajú, nenapredujú. Možno začneme závidieť a rozmýšľať, kde sme spravili chybu, že naše deti sú iba obyčajné, možno i nezbedné, menej aktívne… Zabúdame, že predsa len sú jedinečné, majú iné talenty, ktoré si azda málo všímame. Zabúdame, že každý z nás je výnimočný, rovnako i naše deti. Nejde o to, aby sme ich neustále chválili, skôr o to, aby sme ich neporovnávali s inými, aby sme si vážili vlastné deti a tešili sa z každého úspechu, ktorý dokážu prežívať, aby sme im dali pocítiť našu lásku a prijatie so všetkými ich danosťami. Nepozerajme na iných so závisťou. Ak opäť bude hrdá mamička chváliť svoje ratolesti, doprajme jej radosť a zverme Bohu do rúk vlastné deti s plnou odovzdanosťou, nech riadi ich aj naše kroky, nech žehná cesty našich deti, nech ich sprevádza a dôverujme mu, že bude v ich životoch konať. Nebude to však podľa našich predstáv a želaní. Bude to cesta prekvapení, nečakaných zvratov, tiež plná radosti, smútku, no Boh ich nikdy neopustí.
Podobné články
O autorovi
