„Už nevládzem, ja už naozaj nevládzem,“ poťažká si nejeden rodič či vychovávateľ. Skúšame to z rôznych strán, čítame knihy, články, ale realita je často úplne iná. Každá rodina, každý jedinec je iný. V praxi návody a rady nie vždy fungujú. Nechceme to vzdávať, veríme, že Boh je nad všetkým a pomôže nám. Napriek tomu sa my rodičia malých či väčších detí, dostávame do situácií, kedy už nevieme, ako ďalej. Tu nás môže povzbudiť výrok: „Len človek, ktorý naozaj horí pre nejakú vec, môže vyhorieť.“ Hľadáme možnosti, ako sa do bodu vyhorenia nedostať.
Odpovede možno nájsť napríklad v Zborníku Podoby supervízie a prevencia syndrómu vyhorenia (M. Schavel, B. Kuzyšin, S. Hunyoadiová a kol.), ktorý ponúka viacero odporúčaní proti syndrómu vyhorenia, ako napríklad byť natoľko pripravený na možnosť vyhorenia, aby si jedinec dokázal uvedomiť riziká. Mať rád sám seba, starať sa o seba, vážiť si sám seba ako i poznať hranice svojich možností a schopností, starať sa o svoju sociálnu sieť, budovať ju, pokiaľ je čas. Dôležité je vlastné sebahodnotenie, teda uvedomovanie si svojich schopností, ako aj nedostatkov. Nezabúdať na svoj vlastný osobný život, na svoje súkromie. Venovať sa koníčkom, záľubám, robiť si radosť. Naučiť sa prelaďovať z pracovného do súkromného diania a života. Preladiť sa na odpočinok a relaxáciu, vedieť sa vymaniť z pút únavy a dokázať tak načerpať nové sily. Telesný pohyb patrí medzi ďalšie odporúčania, pestovať si prechádzky, turistiku. Naučiť sa odpočívať v okamihu únavy a nie v okamihu, kedy máme čas. Nezabúdať tiež na umenie zmeniť sa, v konaní byť flexibilný, nezatvrdnúť v zabehnutých koľajach.
V nadväznosti na uvedené nás môžu povzbudiť slová Mudr. Petra Lipovského, ktorý navrhuje pochopiť význam troch dôležitých pojmov: empatia, vedomosti a sebapoznanie. Byť empatický znamená byť blízky inému človeku, byť prítomný a schopný prežívať jeho pocity, primerane reagovať. Je to ťažká, často bolestivá úloha a môže zvyšovať vlastné vnútorné napätie. Empatia je jedným z najdôležitejších umení, ktoré by mal človek ovládať, aby predišiel syndrómu vyhorenia. Užitočné sú aj teoretické vedomosti a praktické zručnosti z rôznych oblastí. Tieto schopnosti sú dôležitou oporou, sú zdrojom sebavedomia pri práci. Vedomosti si treba sústavne obnovovať. Dôležité je poznanie svojich silných a slabých stránok, svojich reakcií. Treba mať vedomosti o príčinách, ktoré vedú k syndrómu vyhorenia a o tom, ako mu predchádzať. Kvalitu života môžeme výrazne zlepšiť vhodným využitím svojho voľného času. Okrem iného tu uvádza – stýkať sa s dobrými priateľmi, chodiť na koncerty, do divadla, na výstavy.
V práci s ľuďmi (teda i s deťmi) je najdôležitejšia dôvera. Pacient musí veriť svojmu lekárovi, študent svojmu učiteľovi, zamestnanec svojmu nadriadenému, dieťa svojmu rodičovi. Empatický dotyk môže byť kľúčom k úspechu. Tragédiou vyhorenia je to, že zničí skutočnú empatiu, duchovnosť a odhodlanie. Friedrich Nietzsche to povedal najlepšie: „Lekár, uzdrav sa: potom aj ty uzdravíš svojho pacienta.“ A tento princíp platí pre všetky povolania, v ktorých hrozí syndróm vyhorenia.
