Máme za sebou Pôstne obdobie. Aj vy ste si dali na toto obdobie nejaké PREDSAVZATIE, že sa na 40 dní niečoho vzdáte? Určite o predsavzatiach veľa počúvate, nielen pred Veľkou nocou. Premýšľala som, či môžu mať nejaký zmysel, alebo je to len nejaký čudný nástroj na trýznenie?
Pri tejto otázke mi napadla spomienka na eRko tábor. Asi si viete predstaviť, aký je pre našu generáciu dôležitý telefón. Po príchode, rozdelení sa do izieb a do tímov, sme museli naše telefóny odovzdávať animátorom. „Čože? Nemôžu nám ich PREDSA VZIAŤ!“ pomysleli sme si viacerí. Niektorí chlapci sa ich dokonca snažili niekam skryť. Ale nevyšlo im to. Naše telefóny sme dostávali len na dve hodiny cez deň, počas ktorých sme mali voľno, aby sme mohli zatelefonovať rodičom. Ak ste na takomto tábore prvýkrát, môže to byť poriadna výzva.
Ale na tábore nás bolo veľa a animátori nám nachystali „suprový“ program! Keďže sme mali vždy čo robiť, na telefón som si ani nespomenula. Stal sa pre mňa úplne nepodstatnou vecou. Keď sme boli spolu, nič nám nechýbalo, ani mobil. Keď prišiel čas voľna, len čo som na chvíľu zatelefonovala rodičom, znova som ho odovzdala. Vlastne som ani nemala potrebu a chuť do neho stále ťukať. Namiesto toho som si našla nových kamarátov, hrala spoločenské hry s animátormi a niekedy som využila čas aj na upratanie si v kufri. Užívala som si čas s ľuďmi, ktorí ma majú radi a boli práve vtedy pri mne, nie s tými, ktorí boli ďaleko. O to krajšie potom bolo stretnutie, keď som im mohla svoje zážitky osobne vyrozprávať. Aj bez mobilu som sa s mojimi kamarátkami oveľa viac zblížila a zíde sa mi to aj teraz, cez veľkonočné prázdniny.
Všimli ste si? Vlastne je to takto aj doma. Keď čas trávime s priateľmi, rodinou, prechádzkami do prírody, venčením našich zvieracích miláčikov, kreslením, písaním, čítaním napínavých príbehov a ďalším zábavnými vecami, tá malá skrinka nám už vôbec nechýba. Možno si často poviete: „Nemám čo robiť,“ no vždy je niečo, čo urobiť môžeme. Určite niektorí tínedžeri, ktorí tieto moje riadky čítajú si teraz hovoria: „To sa snáď ani nedá, byť bez mobilu! A čo všetci tí, s ktorými si píšem? Čakajú predsa na odpoveď! Veď budeme odstrihnutí od celého sveta!“ Ale verte, dá sa to. Čo keby ste im šli tú odpoveď povedať osobne. Aj pri písaní tohto článku som zabudla, že nejaký mobil mám. 🙂 Môže to byť inšpiráciou aj pre vás, milí eRkári. Ak zalovíte v pamäti, možno si spomeniete na nejaký pekný príbeh, s ktorým by ste sa chceli podeliť.
A môj mobil? Nepotrebujem si PREDSAVZIAŤ, aby som sa s ním hrala menej. Môžem si ho PREDSA VZIAŤ kedykoľvek, no stačí vtedy, keď ho budem potrebovať.
Bianka Lazniová, 12 r.
