PRE MANŽELOV – KATECHÉZA NA POKRAČOVANIE, 3. ČASŤ
DAR
Starostlivá láska Boha prítomná v srdci muža a ženy nie je len princípom starostlivosti o životné prostredie, ale je princípom „ekológie“ ľudských vzťahov. V úvode druhej časti sa sv. Ján Pavol II. opäť vracia k slovám jeho duchovného vodcu: „Boh mi ťa daroval,“ a konštatuje, že tieto slová „neboli náhodné. Boh nás naozaj obdarováva ľuďmi, bratmi a sestrami, počínajúc našimi rodičmi. … O každom môžeme povedať: «Boh mi ťa daroval».“ Sme obklopení nielen prírodným bohatstvom, ale bohatstvom, ktorým sú ľudia, konkrétni ľudia, ktorí vstúpili a sú prítomní v našom živote. Vedomie človeka ako daru „je zdrojom vnútorného bohatstva každého z nás.“
Spomínam si na veľký nápis, ktorý sa nachádzal na stene cirkevnej základnej školy, ktorú som v roku 1993 ako šiestak začal navštevovať: „Kto má srdce, je bohatý, kto má Boha v srdci, je najbohatší.“ Srdce sa ukazuje nielen ako najdôležitejší biologický orgán človeka, ale ako miesto, priestor pre prijatie daru lásky, ako priestor pre prijatie daru osoby. Láska prítomná v našom srdci nie je prchavým citom a emóciou, ale má tvár konkrétnej osoby: otca, mamy, brata, sestry, priateľa, priateľky, manžela, manželky… Dar lásky je darom osoby. Láska je najväčším bohatstvom nie pre silu pocitov a emócií (ako si to dnes mnohí myslia), ale preto, že tou láskou je konkrétna osoba („kosť z mojich kostí, telo z môjho tela“), ktorá vstúpila do môjho života. Osoba, ktorou ma obdaroval Boh. Nebezpečenstvom, hovorí sv. Ján Pavol II., je neschopnosť rozpoznať toto bohatstvo, bohatstvo, „akým sa stáva každý človek.“ Je nebezpečné uzavrieť sa „vo svojom vlastnom «ja»“ a odmietnuť sa otvoriť širokému horizontu darov ľudí, ktorých nám možno Boh chce darovať a obohatiť nimi náš život.
ZVERENIE
„Kto je človek?“ A čo znamená, že je stvorený na Boží obraz a podobu?, pýta sa Ján Pavol II. Odpoveď mu pomáha nájsť veta koncilového dokumentu Gaudim et spes: „Človek – jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého – nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebadarovaní“ (GS 24).
„Pre neho samého.“ Tieto tri slová vyjadrujú dve hlboké pravdy. Prvou je jedinečnosť a neopakovateľnosť človeka: Boh nás nestvoril za účelom, aby sme „niečo robili“, „niečo produkovali“. Stvoril nás „aby sme boli“. Je ako otec či matka, ktorí nemilujú dieťa pre to, aké je, alebo pre to, čo dokáže. Milujú ho preto, že je. Tešia sa daru jeho existencie a milujú ho pre neho samého. Milovať znamená potvrdiť dobro existencie druhého, znamená to zvolať: „Aké je nádherné, že existuješ! Ďakujem, že si!“ A súčasne milovať znamená chcieť rozvinúť existenciu druhého a urobiť ju ešte krajšou. Sme teda jedineční a neopakovateľní. A v tomto sa podobáme Bohu ako svojmu obrazu. Bohu, ktorý sám je jedinečný a neopakovateľný v tom najplnšom význame.
Druhou pravdou, ktorú vyjadrujú koncilové slová, že Boh chcel človeka „pre neho samého“ je, že nás stvoril kvôli nám samým, chcel nám darovať našu existenciu. Zveril nás nám samým. Z toho vyplýva, že sme pozvaní prijať sa, a to prijať sa ako dar. Koľkí dnes majú problém so seba prijatím?! Koľkí dnes majú problém vnímať vlastnú existenciu, vlastný život ako dobro?!
Druhá časť koncilovej vety hovorí, že „Človek … nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebadarovaní“ (GS 24). Áno, „medzi bytím pre seba samého a bytím pre druhých je … hlboká súvislosť.“ Prijatie seba ako daru sa stáva predpokladom seba-darovania. Nemôžem darovať niečo, čo nemám. A následne, úprimné sebadarovanie sa je predpokladom nájdenia seba v novej plnosti. Pochopiť to znamená, opäť vstúpiť do obyčajnej skúsenosti lásky. Keď muž a žena rozpoznajú, že „môj život bez teba nemá zmysel“, že „nebyť teba, môj život by bol prázdnym a „chudobným“, v tej chvíli rozpoznávajú, že dar druhej osoby ich volá nielen prijať tento dar, ale žiť pre tento dar. Keď Boh „stvoril ženu a postavil ju pred muža, oslobodil v jeho srdci vedomie daru. «Ona je zo mňa a je pre mňa a vďaka tomu sa ja môžem stávať darom, pretože ona sama je darom pre mňa.».“
Vedomie daru nás oslobodzuje, robí nás slobodnými: po prvé, prijať dar osoby a po druhé, darovať sa osobe. „Nemôžem ináč, keďže si pre mňa darom, musím sa ti darovať.“ Inými slovami – musím vziať za tento dar zodpovednosť. Musím ťa milovať konkrétnymi skutkami, v konkrétnom, aj v tom najvšednejšom či najčernejšom dni, navždy ťa musím milovať. Musím, chcem, túžim ti darovať celý svoj čas, svoje schopnosti, talenty, všetko čím som. Musím ťa milovať, lebo Boh mi ťa zveril do daru. Zveril mi ťa, lebo mi veril. Ak nám Boh zveruje ľudí, robí to preto, lebo nám verí. Boh ti „verí, že dokážeš dar prijať, dokážeš ho objať svojím srdcom, dokážeš na ten dar odpovedať darovaním seba samého.“ To je odkaz i povzbudenie pre mnohých, ktorí dnes váhajú urobiť voľbu na celý život. Ver, že Boh ti verí a že spolu s ním dokážeš prijať druhú osobu ako dar a zároveň, že sa jej dokážeš nezištne darovať. Neboj sa, neprídeš o svoju slobodu. Naopak, tvoja sloboda sa znásobí o slobodu milovanej osoby. Sloboda sa totiž „podriaďuje zákonu lásky.“ Pravá sloboda nadobúda zmysel len v kontexte spoločenstva lásky. Len ak milujem, som slobodný a milujem preto, lebo najprv som bol milovaný. Bol som obdarovaný osobou, ktorá vo mne uvoľnila schopnosť a slobodu milovať. (Preto tí, ktorí sa idú ženiť a vydávať sa nemusia lúčiť, žialiť a zapíjať svoju slobodou). Ak sa sloboda podriadi zákonu lásky, obohatí sa o slobodu druhého, človek sa stane viac slobodným. V zákone lásky teda platí, že moja sloboda sa nekončí tam, kde začína sloboda iného, ale moja sloboda sa začína a rozvíja tam, kde sa stretáva so slobodou druhého človeka. Tak sa nezištné sebadarovanie stáva slobodným.
Práve toto vzájomné, úplné a slobodné sebadarovanie sa je potvrdením toho, že sme stvorení na Boží obraz. V tom sa Bohu podobáme najviac. Prečo? Lebo takto sa tvorí spoločenstvo osôb (communio personarum) – spoločenstvo lásky medzi ľuďmi a Boh je predsa spoločenstvom osôb, je Trojicou. Áno, keď Boh stvoril človeka ako muža a ženu „preniesol na ľudstvo tajomstvo toho spoločenstva, ktoré je obsahom jeho vnútorného života.“ Človek sa tak stáva obrazom Boha ani nie tak ako jednotlivec, ako skôr v momente, keď začína milovať a tvoriť spoločenstvo.
Tento Boh, jediný a všemohúci Pán, no zároveň Boh, ktorý je spoločenstvom osôb, má skrze spoločenstvo lásky muža a ženy „zažiariť na celé stvorenie“ , a to preto, „aby sa stvorenie stávalo «vesmírom»“ pre človeka, teda miestom harmónie a krásy. Ak človek, muž a žena prestanú vyžarovať túto jednotu spoločenstva, svet sa stane miestom sváru, rozdelenia a chaosu. Vyžarovať krásu znamená byť ponajprv voči nej vnímavý.
Róbert Neupauer, kňaz
