Milí najmladší čitatelia!
Počas Vianoc radi pozeráme rozprávky či vianočné príbehy, azda si nachádzame čas a nejaké si i prečítame. Tak sa v pokoji usaďte a prečítajte si jeden od nás.
Stará mama, keď sme v jeseni oberali a triedili jablká, tie najkrajšie, určené na sviatky, balila do papierikov a ukladala do krabíc. Malý Peťko jej pri tom pomáhal a ona ho za to pochválila. Pred Vianocami vybila jablká a poukladala ich do košíka. Papieriky poskladala a žartovne sa prihovorila vnukovi Peťkovi: „Vidíš, papieriky sú prázdne. Teraz musíme čakať do jesene, kým do nich niečo zabalíme. Ktovie, či im nebude smutno?“
Na Štefana šli dospelí zavinšovať starkému o dva domy vyššie. Peťko popoludní spal. Dospelí sa dohodli, že ho nebudú vyrušovať a odišli sami. Po pár minútach ho šla mamka skontrolovať, ešte spal. O pol hodiny šiel ocko, a keď sa nevracal, všetci si mysleli, že sa doma so synčekom spolu hrajú. Po asi hodine sa vrátili domov. Otvorili dvere do izby a skoro z nôh spadli. Zo stromčeka zmizli gule, až na pár, čo viseli hore pri vrcholci. Obzerali sa po izbe, ale po guliach ani stopy. V spálni nebol nikto, v detskej izbe sa Peťko pekne hral s autíčkami. „Kde je ocko?“ „Neviem. Ja som sám. Boli ste preč.“ Mamka bola namrzená. Vtom prišiel i ocko. Oči mu svietili ako vianočné svetielka na stromčeku. Nestačil ani ústa otvoriť a už sa mu sypalo na hlavu. „Kde si bol, človeče? Čo si porobil s guľami?“ Všetkým bolo do smiechu i do plaču naraz. O guliach ocko, samozrejme, nič nevedel. Cestou domov ho zastavil bratranec a pozval ho, lebo sa mu narodila dcérka, tak si pripili na jej zdravie. Záhadu vyriešil Petrík. Starej mame zašepkal: „Starká, už papierikom nebude smutno. Do jesene v nich môžu byť tie krásne jabĺčka zo stromčeka.“ Nuž rodičia na Štefana druhý raz zdobili stromček.
Spracované podľa: Anna Olšovská – Naša najmilšia vianočná kniha
