Milí kamaráti, tieto dni sú poznačené nešťastím v blízkosti našich hraníc. V Ukrajine vypukla vojna. Je to hrozná správa. My máme oblečenie, jedlo, teplo, lásku našich blízkych. Ukrajinské deti teraz prežívajú strach a neistotu. Ich úzkosť si vieme predstaviť len ťažko. Aby sme sa mohli bližšie vcítiť do pocitov trpiacich detí a ľudí, predstavíme si život sv. Jozefíny Margaréty Bakhity, ktorej osud bol tiež veľmi krutý.
Narodila sa v dedinke Olgossa v srdci Afriky, v dobre situovanej mnohodetnej rodine. Rodičia vlastnili plantáže a hovädzí dobytok a najímali robotníkov na prácu na poliach. Spočiatku žila šťastný a bezstarostný život. Jej prvým utrpením bol únos staršej sestry otrokármi. Bakhitu čakal podobný osud o nejaký čas neskôr. Mala vtedy medzi siedmym a deviatym rokom. Vyšla si na prechádzku so staršou kamarátkou. Zastavili ich dvaja cudzinci a poslali ju do lesa po batoh, čo tam nechali. Ona, z domu naučená poslúchať, šla a tam ju chytili. Priložili jej pušku na chrbát a nútili ju kráčať celý deň a celú noc cez húštiny, polia, až do ich dediny. Vtedy jej dali aj nové meno, čo bola obvyklá prax otrokárov s cieľom vymazať akúkoľvek spojitosť s domovom. Bakhita v arabčine znamená „šťastná“.
Vo svojej dedine ju únoscovia uväznili v tmavej prázdnej miestnosti. Dostávala raz denne trochu jedla. Píše: „Utrpenie, ktoré som zažila, sa nedá opísať. Stále cítim úzkosť tých dní, keď som hynula od plaču, bola som úplne otupená, až som sa nakoniec zrútila na zem. Vtedy ma moja predstavivosť unášala do diaľav, kde v láske žili moji drahí. Tam som videla mojich drahých rodičov, bratov a sestry. Vrúcne som ich objímala a hovorila som im o tom, ako ma uniesli a ako veľmi trpím.“
Predali ju obchodníkovi s otrokmi, ktorý ju zaradil do svojej žalostnej karavány. Otroci boli pospájaní reťazami na krkoch. Im dvom dávali reťaze na nohy v noci. Raz sa jej so spoločníčkou podarilo utiecť. Rozbehli sa preč a bežali celú noc a celý deň. Večer, veľmi unavené, uvideli nejaké chatrče a boli presvedčené, že už sú doma. Stretli muža, ktorý bol k nim veľmi milý – dal im jesť a piť, ale keď sa uložili na spánok, zviazal ich reťazami. Dostali sa znovu do otroctva. Išli si oči vyplakať.
Po niekoľkých dňoch ich dedinčan predal inému otrokárovi, bohatému arabskému náčelníkovi, za spoločníčky jeho dcéram. Mali sa tam dobre, nič im nechýbalo. Raz však urobila chybu, ktorou veľmi rozhnevala pánovho syna. Ten ju zúrivo a surovo zbil až do bezvedomia. Po zotavení ju znova predali. Kúpil ju turecký generál, u ktorého mala slúžiť jeho matke a jeho manželke. Tieto boli k otrokom veľmi kruté. „Skutočne len Božím zásahom sa stalo, že som nezomrela, lebo Boh ma určil na väčšie veci,“ vravela Bakhita.
Po čase sa Bakhita dostala k talianskemu vicekonzulovi v Sudáne. Tým sa končí dlhé tragické obdobie jej života. Píše, že tam bola šťastná, jej pán bol láskavý a nikdy ju nebil. V r. 1884 sa konzul rozhodol vrátiť sa do Talianska. Odvážila sa poprosiť pána, aby ju vzal so sebou. Keď priplávali do Janova, konzul Bakhitu daroval svojmu priateľovi, ktorého manželke sa veľmi zapáčila, aby sa starala o ich malú dcérku Mimminu. Pani sa rozhodla dať obe dievčatá do internátnej školy. Prijali ich obe do katechumenátu kongregácie dcér milosrdnej lásky v Benátkach, kde sa Bakhita začala pripravovať na krst: „Veľmi som túžila poznať Boha, ktorého som už zakúsila vo svojom srdci ako dieťa bez toho, aby som poznala, kto je on. Pamätám si, že ešte ako dieťa som rozjímala nad slnkom, mesiacom a všetkými prekrásnymi vecami prírody a pýtala som sa samej seba: Kto je pánom toho všetkého? Cítila som hlbokú túžbu vidieť ho, poznať ho a vzdať mu úctu.“
Jozefína Margaréta Bakhita prijala krst s radosťou. Ostala žiť v inštitúte a postupne rozpoznávala Božie volanie k zasväteniu. Po čase vstúpila do noviciátu a neskôr zložila večné sľuby. Poslali ju do kláštora v malom mestečku Schio na severe Talianska. Bakhita ochotne vykonávala svoje povinnosti v kuchyni, sakristii, na vrátnici a v šijacej dielni. Bola veľmi šikovná. Túžila byť misionárkou – modlila sa za obrátenie Afriky, za svoju rodinu. Bola pracovitá, láskavá, vynaliezavá, obetavá, pokorná a jednoduchá. Dokázala si tak získať ľudí a inšpirovať ich aj duchovne. Robila všetko s nadprirodzeným nadšením. Plakala s plačúcimi, smiala sa s radujúcimi. Rozumela si s deťmi, mala zmysel pre humor, bola spontánna a múdra.
V Schiu prežila druhú svetovú vojnu, bombardovanie. Vždy bola pokojná a odovzdaná do vôle Božej. Dňa 8. 2. 1947 sa s Pánom stretla z tváre do tváre.
Čo ostáva nám? Modlitba. Prosby a vaše úprimné detské modlitby burcujú nebo. Bakhita prežila ťažkú mladosť, a preto sa neskôr vedela vcítiť do osudov iných. Spojme sa teda, po vzore Bakhity či iných svätých, s rodičmi, starými rodičmi v modlitbe a pôste, odriekaní za mier na Ukrajine i v celom svete.
Zdroj:
https://www.zivotopisysvatych.sk/bakhita/
