Niežeby nebolo vhodné smerovať ich a vychovávať, ale ako nám pripomenul Svätý Otec František, vychovávajme v slobode. Slobode však naše hodnotenie neprispieva. Pokúsme sa učiť deti, aby vedeli samy seba ohodnotiť. Sebareflexiou a sebahodnotením ich vedieme k väčšej zodpovednosti.
Dieťa si uvedomuje vlastné správanie, svoje prednosti i nedostatky a na základe toho si môže stanoviť vyššie ciele, ktoré by chcelo dosiahnuť. Nie je tak len vykonávateľom našich žiadostí a príkazov, ale učí sa pracovať s vlastným svedomím. Namiesto okamžitého ohodnotenia skúsme položiť otázky: „Nakreslil si obrázok? A čo je na ňom? Prečo si použil tieto farbičky? Ktorá časť sa ti zdá najkrajšia? Keby si mohol, čo by si nakreslil inak?“ Alebo namiesto toho, že rozkážeme izbu upratať: „Cítiš sa vo svojej izbe komfortne? Čo by si navrhla, aby si sa tu cítila lepšie? Dalo by sa niečo vylepšiť? Zdá sa ti, že si povysávala dôkladne? Vedela by si to urobiť aj lepšie, dokonalejšie?“ Samozrejme, v závere môžeme vyjadriť i náš názor či pohľad na vec. Nie, keď je doma zhon, zaiste nás nenapadne sa takto deťom prihovárať, avšak za pokus to stojí. Veď nielen deti sa učia, učíme sa celý život aj my. Čo tak vyskúšať učiť deti sebareflexii. Keď dokáže náš syn či dcéra ohodnotiť seba, nielen pozitívne, ale poukázať aj na nedostatky, ktoré by chcel/a odstrániť, automaticky sa naučí hodnotiť aj iných, dokáže tiež lepšie hodnotiť okolitý svet.
Nech sú nám povzbudením i slová Svätého Otca Františka: „Nové generácie musia jasne pochopiť svoje tradície a kultúru (…) vo vzťahu s tými ďalšími, aby tak rozvíjali vlastné sebapoznanie, a to pokojným, úctivým a tolerantným spôsobom.“
