Raz za tri roky sa uskutočňuje v reholi kapucínov tzv. kapitula – stretnutie všetkých kapucínov zo Slovenska, po ktorej zvyčajne nastávajú v existujúcich komunitách personálne zmeny. Po tohtoročnej kapitule to nebolo inak a zmeny nastali aj pre ich novovzniknutú prítomnosť vo farnosti Markušovce. Preložení tu boli dvaja bratia a to brat Michal, ktorý pôsobil tri roky v Žiline a brat Tomáš pricestoval po šiestich rokoch z Poník. Ich zámer misijnej pôsobnosti vo farnosti Markušovce bol schválený na tri roky provinciálom Miroslavom Kulichom.
Michal Varga (34) pochádza z Čeľoviec, okres Prešov. Vyrastal ako najmladší zo štyroch bratov v tradičnej katolíckej rodine, kde sa mu dostalo kresťanskej výchovy. A hoci v rodine nemali duchovné povolania, až v neskoršom veku sa dozvedel, že v časoch komunizmu bola jeho teta tajne v reholi. „Teta bola v pozadí môjho kňazstva,“ nahlas uvažuje Michal. Ako hovorí, jeho rozhodnutie pre rehoľné povolanie bolo výsledkom procesu vnútorného zrenia. A my dodávame – a zaiste aj množstva modlitieb a obiet blízkych a dobrodincov.
Po základnej škole navštevoval Strednú zdravotnícku školu v Prešove a následne odišiel pracovať na bratislavské Kramáre. Bratislava ho lákala, pretože tam chcel „preskúmať“ možnosti pre svoje ďalšie duchovné smerovanie. A práve v Bratislave stretáva kapucínov. Ich spiritualita ho vlastne fascinovala už dávno. Veľmi ho oslovoval životný príbeh sv. Františka, ktorého životné obrátenie a duchovná cesta začala pri malomocných. Okrem toho sa ho bytostne dotkol život pátra Pia a tiež Ján Mária Vianey je mu silným vzorom. Kňaz Michal vidí súčasné „malomocenstvo“ v morálnej a materiálnej núdzi. Veľmi mu je blízke posolstvo súčasného Sv. Otca Františka, ktorý hlása, že treba ísť na periférie a k marginalizovaným ľuďom. Toto posolstvo kapucín Michal zdôraznil vo svojom rozprávaní trikrát. To charakterizuje jeho duchovné nastavenie aj vo vzťahu k Rómom. V mladosti bol „oázista“, teda člen hnutia Svetlo a život. Napriek tomu, že je kňaz, necíti sa byť viac ako bratia a podotýka, že sú si rovní, je to ich štýl života – charizma.
V hlavnom meste sa spoznal aj s bratom Tomášom a neskôr sa ich životné cesty sporadicky prelínali. A opäť sa stretli – na misijnom pôsobisku v Markušovciach. A prečo práve u nás? „Neprišli sme ani vás, ani Rómov „obracať“ na vieru. Jednoducho tu chceme byť, žiť, modliť sa a žiť misijné posolstvo – učiť sa mať radi všetky Božie deti – rómske aj nerómske a budovať vzťahy. Každý sme nejakí. Keby sme boli všetci rovnakí, tak by sme sa osobnostne neposúvali,“ tvrdí kapucínsky kňaz Michal, ktorému sa páči, čo sa o františkánoch– kapucínoch hovorí, že majú spontánnu radostnú náladu. Rád spovedá. Verí, že si ho Boh použije na dobré dielo.
A prečo Markušovce? Nebohý brat Šebastián, bývalý predstavený kapucínov na Slovensku, už v 90. rokoch vyzýval bratov pochádzajúcich z východu, aby na východe založili kláštor. Keď bol pred pár rokmi na vizitácii generálny predstavený brat Mauroz Ríma, pýtal sa nás, mladých kapucínov, kde by sme chceli byť o desať rokov. Michala táto otázka zarazila a začal uvažovať, že niekde s chudobnými ako František na začiatku svojho obrátenia. Takú túžbu mal aj Tadeáš s Ľubom. „Bratia nám to schválili po dlhšom rozlišovaní.Tadeáš s Ľubom vybrali Markušovce – je blízko mesta, dobré vlakové spojenie, pán farár nás prijal, v kostole máte obraz stigmatizácie sv. Františka, časopis s františkánskym pozdravom Pokoj a dobro. Zatiaľ patríme pod žilinský kláštor a tu v Markušovciach sme ako misijná prítomnosť.“
No a prvé zážitky z Markušoviec opisuje Michal so šibalským úsmevom a hovorí, ako prišiel unavený zo Žiliny, kde bol predstavený. Rómske deti na trojdňovom tábore, ktorý pripravili bratia Tadeáš a Ľubo spolu s Paľom, mu hneď dodali energiu a opadlo z neho všetko ťažké. Dostal na starosť rómsku sviatostnú pastoráciu – krsty, sobáše a okrem toho veľmi rád spovedá.
Tomáš Kňaze (47) je už 27 rokov v reholi a na otázku, kedy sa zrodilo jeho povolanie,odpovedá s úsmevom a pomáha si biblickým citátom: „Už v lone matky si si ma utvoril…“ Aj Tomáš vyrastal v tradičnej katolíckej rodine v malej obci Nedanovce v okrese Partizánske,kde bol naučený chodiť pravidelne do kostola. Neskôr, v dospievaní, keď kamaráti postupne prestali chodiť do kostola, nerozumel tomu. U mladého človeka je náročné ustrážiť si svoju vieru. Ako však dodáva: „Veľmi si uvedomujem, že som dostal mimoriadny a nezaslúžený dar viery.“
Rozhodnutie pre duchovné povolanie vôbec nebolo jednoznačné. Ako každý bežný chalan, aj on mal spočiatku vidinu vlastnej rodiny. No vnútorný hlas ho nabádal hľadať hlbšie vo svojom srdci, rozlišovať... Vyrastal v neslobodných časoch, kedy neboli rozšírené spoločenstvá a jeho duchovná formácia sa diala prevažne len vo formálnej náboženskej výchove a v občasných aktivitách s miestnym kňazom. Čo ho však dosť oslovilo, boli životopisy svätých a čítanie Sv. písma. Na ustavičné odporúčanie jeho mamky ich začal čítať už od svojich 15 rokov. V týchto životopisoch nachádzal príklady svätosti, ktoré sa dotýkali jeho srdca v podobe duchovných zážitkov. Mal vzťah k modlitbe a cítil volanie k zasvätenému životu.
Po skončení Strednej nábytkárskej školy v Topoľčanoch musel absolvovať povinnú ročnú vojenskú službu v Trebišove a v Michalovciach. To bolo obdobie, kedy mal čas na rozlišovanie svojho povolania. Od začiatku ho to ťahalo k reholi, k práci s mladými alebo so starými. Nevedel však, kam má smerovať, akú rehoľu si vybrať. Raz, keď bol v Košiciach, išiel to spolu s jedným miništrantom z trebišovskej farnosti skúsiť k dominikánom. No dominikán Hyacint ho údajne hneď „odhalil“, že on je vlastne adept na františkána. Porovnával františkánov s kapucínmi. Po vojenskej službe odišiel do Bratislavy, kde navštívil kapucínov, a hneď sa mu tam zapáčilo. Páčila sa mu spiritualita a osobný príklad niektorýchkapucínov – radostná atmosféra, spontánnosť. Chcel nosiť habit, ktorý, keď upaží, symbolizuje Krista na kríži. Chcel začať nosiť na sebe Krista, v páse previazaný a doplnený ružencom. A preto vstúpil k bratom kapucínom, kde začal postulátom (prvá fáza rehoľného života), ktorý absolvoval v Hriňovej a následne ročný noviciát na Kremnických Baniach. Ďalej pôsobil v Žiline, v Bratislave, kde vyštudoval teológiu. Pracoval pre pastoráciu povolaní, kde mal dlhé roky na starosti mladých mužov, ktorí mali záujem o kapucínsky rehoľný život. Popritom bol aj členom tímu bratov, ktorí majú na starosti ľudové misie. Posledné pôsobisko bolo na Ponikách, kde mal službu postulant-majstra.
Brat Tomáš prízvukuje, že „je dôležité, keď je človek otvorený Duchu Svätému, a hociani nevie, kam ho zaveje, najdôležitejšie v živote človeka je to, čo nám dáva Boh.“ A najviac je podľa neho osobný vzťah s Bohom.
Každý z nich má inú charizmu a vzájomne sa ovplyvňujú a posúvajú. Naši kapucíni plánujú mať v domčeku vlastnú kaplnku. Slúžia si tam aj sväté omše a majú spoločné modlitby. Kapucíni by mali aspoň jednu hodinu v tichosti rozjímať, modliť sa. Ľuďom vo farskom kostole ponúkajú pondelkovú svätú omšu spojenú s adoráciou a modlitbami vešpier. V osade Jareček býva svätá omša každý utorok o 15.00 hod., na ktorú srdečne pozývajú. A s úsmevom dodávajú: „Ako povedal otec biskup Galis: „Kapucíni radi šantia,“ a aj my radi šantíme.“
Text: Monika Hodnická, Adriana Lazorová
Foto: Peter Lazor
Prvý rozhovor s kapucínmi v Markušovciach nájdete v archíve časopisu Pokoj a dobro, č. 25/4, rok 2023
