BOH MI ŤA DAL
„Totus tuus“
Ak je celá meditácia vyjadrením vnútorného sveta sv. Jána Pavla II., tak táto posledná časť je, povedal by som, najosobnejšia a najintímnejšia. Prostredníctvom vlastnej skúsenosti sa v nej poľský pápež obracia predovšetkým na nás mužov a pozýva nás, kráčajúc naším životom, objavovať „génia ženy“. My sme tí, pred očami ktorých sa zvláštnym spôsobom odhaľuje okúzľujúca krása ženy a ktorí na túto krásu reagujeme.
„Aká si krásna, priateľka moja“ (Pies 1, 15), môžeme my muži neraz zvolať spolu so ženíchom z Piesne piesní. Týmto zvolaním sa začína piata časť meditácie. Akú krásu vidíme, keď hľadíme na ženu? Ak vnímame len krásu, prístupnú našim zmyslom, vieme, že takáto krása je veľmi krehká a „neobstojí v skúške času“ – pominie. Dokonca sa táto krása môže stať ťažkým a nebezpečným darom, ktorý môže spôsobiť žene i mužovi krivdu. To sa stane vtedy, keď sa krása prístupná zmyslom premení na zmyselnosť. Keďže nás Ján Pavol II., osobitne nás mužov, pozýva objavovať génia ženy, pozrel som si, ako je slovo génius vyložené v Slovníku súčasného slovenského jazyka. Ten charakterizuje génia ako človeka s mimoriadnymi schopnosťami, s mimoriadnym nadaním, s tvorivým jedinečným duchom. Práve tento duchovný, teda vnútorný pohľad na ženu, nás Ján Pavol II. vyzýva osvojiť si. Učiť sa vidieť duchovnú krásu ženy, pretože tá podmieňuje aj vnímanie krásy prístupnej zmyslom. Chce to vedomie, že je to možné, chce to odvahu a chce to čas. Ján Pavol II. vyznáva, že sa tomu učil dlho, hovorí: „Prešiel som dlhou cestou, kým som objavil «génia ženy», ale Prozreteľnosť sama učinila, že nadišiel čas, keď som tohto génia objavil, ba dokonca, keď som ním bol oslnený.“
Prvý krok k objaveniu tohto génia sme urobili v predchádzajúcich častiach, osobitne v štvrtej časti meditácie. Je ním žiť vo vedomí a neustále si pripomínať, že Boh mi dáva konkrétneho človeka, vykúpeného Kristom. Zveruje mi ho, pretože mi verí. Druhým krokom, pre nás mužov je urobiť to, čo urobil sv. Jozef – nebáť sa prijať Máriu do svojho života. „Myslím si, že každý muž, bez ohľadu na stav a životné povolanie, musí započuť“ slová, ktoré kedysi Boh skrze anjela adresoval Jozefovi: „Neboj sa prijať Máriu“ (Mt 1, 20). S prijatím Márie, tej, ktorá je „celá krásna“ sa naučíš prijať každú ženu, ako ženu s jej vnútornou krásou. Ján Pavol II. nás mužov vyzýva: „Urob všetko preto, aby si spoznal dar, akým je ona (Mária a v nej každá žena) pre teba.“ „Neboj sa ju prijať. (…) Báť sa môžeš len jednej veci, a to, aby si si tento dar neprivlastňoval. Toho sa boj.“ Výzva pápeža prijať Máriu a s ňou každú ženu prechádza až príkazu: „Si dokonca povinný urobiť všetko, čo dokážeš preto, aby si tento dar spoznal, aby si jej samotnej ukázal jej jedinečnú hodnotu“(…) „aby si jej práve ty povedal o tom, v čom spočíva jej (…) výnimočná krása.“ K tejto kráse má muž pristupovať s pokorou a bázňou akoby s „vyzutými sandálmi“ tak, ako Mojžiš pred svätou pôdou. Aby si dokázal byť strážcom svojej sestry, „modli sa (…) s celou pokorou“. „V tomto prípade“, uisťuje Ján Pavol II., „sa nemusíš báť svojho zaľúbenia.“ Nemusíš sa obávať, žeby sa láska zaľúbenia (amor complacentiae) stala „ničivou silou.“ A nebude sa ťa báť ani žena, pretože „v dosahu vyžarovania tvojej mužskosti ona sama“ nájde „cestu svojho povolania a svätosť, ktorú pre ňu pripravil Boh.“
Za týmito slovami sa ukrýva pravý dôvod, ba dokonca „veľká potreba“ Jána Pavla II., zveriť samého seba Márii už pri svojom rozhodnutí stať sa kňazom. „Totus tuus“ nebolo pre Jána Pavla len heslom, ale zvolaním, či ako hovorí prosbou, „prosbou, aby som nepodľahol žiadostivosti. (…) Aby som zostal čistý, teda «transparentný» pre Boha i pre ľudí. Aby bol čistý môj zrak i sluch, i myseľ. Aby všetko slúžilo zjaveniu krásy, akou Boh obdarováva ľudí.“
Byť čistý pre Boha i pre ľudí znamená pripravenosť rozpoznať dar a stávať sa nezištným darom. V tomto nezištnom sebadarovaní tkvie zmysel pravej lásky.
Róbert Neupauer, kňaz
