Plné poznanie Ježiša Krista presahuje ľudskú skúsenosť a schopnosť. Tu treba hovoriť o novom poznaní, ktoré človek nemôže dosiahnuť vlastnými silami – je mu darované zhora, je „zjavené“. Ježiš ostáva prítomný v eucharistickom pokrme podľa vlastného prisľúbenia: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 19-20)

 

Kristus je neustále prítomný v dejinách skrze Eucharistiu a skrze svoje mystické telo, ktorým je Cirkev. Ježiš nie je skutočnosťou minulej doby, ale je dnes a naveky. On sa stal pre nás chlebom nového života a táto pravda presahuje každú dobu a bude trvať až do konca čias. Od každého veriaceho človeka vyžaduje správny vzťah a životný postoj. Podiel na Eucharistii môže mať len veriaci človek, ktorý je otvorený pravde, ktorú Kristus hlásal a chce Krista aj nasledovať a urobiť ho milovaným Pánom svojho života.

Kardinál Jozef Ratzinger (Benedikt XVI.) uvažuje: „Otvor mi – hovorí Pán – tak, ako som ja otvoril pre teba. Otvor pre mňa svoj svet, tak, aby som mohol do neho vstúpiť, aby som vás mohol osvietiť, aby som mohol zvíťaziť nad zatvrdlivosťou vašich sŕdc. Otvor mi, tak ako som ja dovolil, aby bolo pre teba otvorené moje srdce. Pusť ma dovnútra. – Pán to hovorí každému z nás, hovorí to celému nášmu spoločenstvu.“

V modlitbe Pána prosíme o „každodenný“ chlieb. Táto prosba je však oveľa hlbšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Ide v nej zároveň o pravdu eucharistického pokrmu, aby sme mali život nielen pozemský, ale aj večný. Prosba o každodenný chlieb sa teda zároveň stáva prosbou o príchod Božieho kráľovstva. Účasťou na prijímaní sviatostného pokrmu sa máme stávať otvorenými pre dobro nielen telesné, ale aj duchovné. Máme si uvedomiť, že Kristus nás pozval a neustále pozýva, aby sme v sebe budovali Boží príbytok, aby sme sa stávali chrámom Ducha Svätého. Prosba o chlieb má duchovnú hĺbku, keď sa spája s vnútorným oslobodením od zlého.

Keď Ježiš v synagóge v Kafarnaume skončil svoju reč o eucharistickom pokrme, evanjelium hovorí, že mnoho učeníkov od neho odišlo. Ježišove slová sa im javili ako príliš náročné a priam neuskutočniteľné. „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš dáva jasnú odpoveď: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ Dvanásti ostávajú pri Ježišovi ako verní svedkovia tohto tajomstva. „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ Apoštoli zostávajú v jednote s Kristom a túto jednotu budú sláviť pri každom „lámaní chleba“.

Eucharistický pokrm privádza k spáse. Z chleba ako telesného pokrmu sa stáva chlieb pre posilnenie duše. Kristus zanechal trvalú stopu svojej prítomnosti v ustanovení eucharistického pokrmu, keď sa nám všetkým daroval pre posilnenie nášho života na ceste k večnému cieľu. Telesný pokrm, ktorý prijíma človek, si privlastní a zužitkuje naše telo. Večný chlieb je však iný. Nie my si ho prisvojujeme, ale on si prisvojuje nás, tak, že sa s ním zjednocujeme. Všetci sa zjednocujeme s Kristom a zároveň v ňom sa zjednocujeme navzájom.

Po prijatí Ježiša v Najsvätejšej sviatosti odchádzame znovu k svojim povinnostiam, čo však neznamená, že končíme naše spoločenstvo, ale naopak, stávame sa otvorenejšími pre naplnenie jeho odkazu milovať blížnych v konkrétnych skutkoch tak telesného, ako aj duchovného milosrdenstva. Žiť obetavú lásku nie je jednoduché ani ľahké. Kristus to vedel, preto nám dal seba za pokrm, aby upevni naše sily. Svätý Lev Veľký v jednej svojej kázni povedal: „Posilňuj sa nesmrteľným Chlebom, ktorý ti dodá síl.“

Prijať Ježiša znamená otvoriť mu svoje srdce, aby vstúpil k nám a pretváral nás na nových ľudí. Aj dnes je aktuálne jeho pozvanie: „Stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ (Zjv3, 20-21) Eucharistia je svetlo a život aj pre toto nové tisícročie. Srdce človeka, obťažené hriechom, často dezorientované a unavené i skúšané utrpením všetkého druhu, potrebuje Kristovo svetlo. Chceme nechať vstúpiť Ježiša do nášho života a nakoniec dôjsť bezpečne do cieľa – do blaženého spoločenstva v Bohu.

O autorovi

Štefan Saloka

Farár farnosti Markušovce