Milí čitatelia!
K adventnému času neodmysliteľne patria minimálne dve témy – Slovo a čakanie.
„A Slovo sa telom stalo…“ (Jn 1, 14). A potom sa rozmnožili ľudské slová.
Slovami sa dorozumievame. Vyjadrujeme nimi svoje JA, svoju podstatu. Kontaktujeme sa s inými ľuďmi. Ľudí chválime aj haníme, oslavujeme ich aj kritizujeme, povzbudzujeme i ubližujeme, zachraňujeme, ale i ubíjame… Slová, slová, slová. A v súčasnosti značne premnožené. A nadužívané aj vtedy, keď by bolo lepšie mlčať.
Treba sa nám učiť vážiť slová. Zvažovať, kedy prehovoriť a kedy je lepšie nehovoriť. No najpodstatnejší je úmysel srdca. Či už hovoríme, alebo mlčíme, nemalo by to byť z vypočítavosti ani zo zloby. Ale z lásky. Nech je nám príkladom Slovo, ktoré sa vtelilo. A na ktoré ľudstvo čakalo.
Aj čakať treba vedieť a aj spôsobom čakania sa treba učiť. Moderná technologická doba nás poznačila tiež v tom, že chceme všetko hneď. Bez dlhého čakania. No veľakrát má čakanie svoj zmysel a niekedy aj svoje čaro. Čakanie má svoj význam aj v komunikácii, vo vyjadrovaní svojich názorov. Nie je dobré formulovať svoj postoj unáhlene a neuvážene. Kultivovanie svojej reči a čakanie sú základnými atribútmi slušnosti – kresťanskej obzvlášť.
Advent nám dáva výbornú príležitosť cvičiť sa v tom.
Požehnané Adventné obdobie za celú redakciu praje
Monika Hodnická, šéfredaktorka
