„Azda tisíckrát ste už spievali alebo recitovali: „Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.” Tiež ste veľa ráz videli kňaza, ako dvíha rozlomenú hostiu so slovami: „Hľa, Baránok Boží…” Tým Baránkom je Ježiš. Nie je to nič nové, iba skutočnosť, ktorú prehliadame,“ píše Scott Hahn v knihe Baránkova večera.
A prehliadame možno aj to oveľa dôležitejšie – to, čo kňaz počas tohto spevu robí. Spev Agnus Dei – v preklade Baránok Boží – je totiž sprievodným spevom pri lámaní chleba (hostie).
Liturgický spevník nám približuje, že v prvých storočiach kresťanstva sa pri svätej omši nepoužívali hostie, ale pecne nekvaseného chleba, pričom ich kňaz lámal (čiže delil) podobne ako Kristus pri poslednej večeri, čiastočne ponáral do kalicha, a tak pripravoval veriacich na prijímanie. Vyžadovalo si dlhší čas, kým kňaz pripravil chlieb pre všetkých veriacich, preto medzitým veriaci mnohonásobne opakovali spev „Baránok Boží!“ a zakončili ho slovami „Zmiluj sa nad nami!“ Zakončenie „Daruj nám pokoj“ pribudlo až neskôr. V 12. storočí sa ustálilo trojnásobné zvolanie Agnus, ktoré používame dodnes. Tento spev sa môže spievať ako spoločný ucelený alebo striedavo, čo vyplýva aj z jeho povahy – oslovenie „Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta“ predspieva kantor a prosby „zmiluj sa nad nami/daruj nám pokoj“ vysloví zhromaždenie veriacich. U nás sa však tradične používa spoločný spev, prípadne organista zvýrazní členenie spevu hlasnejším registrom.
Ak chceme porozumieť podstate tohto spevu, mali by sme sa pozrieť do hĺbky úkonu, ktorý sprevádza. Úkon lámania chleba dal v apoštolských časoch meno celej eucharistickej obete. Z mnohých eucharistických zázrakov, ktoré spísal aj nedávno blahorečený Carlo Acutis, je známe, že hostia sa premenila na tkanivo zodpovedajúce srdcovému svalu človeka, pričom lekári konštatujú na srdcovom svale zmeny, ktoré nastávajú počas smrteľnej agónie. Z pohľadu viery i vedy teda môžeme povedať, že hostia predstavuje samotné srdce Krista, ktoré sa pri každej svätej omši láme a dáva sa nám ako duchovný pokrm. Táto chvíľa lámania chleba by sa dala pripodobniť chvíli na Golgote, kedy Ježiš vydýchol a nastalo zemetrasenie. Po prelomení hostie kňaz vpustí čiastočku hostie do kalicha na znak jednoty tela a krvi Pána na diele spásy, totiž tela Ježiša Krista živého a osláveného. Po zvolaní kňaza: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“ odpovedáme, že nie sme hodní, aby Ježiš vošiel pod našu strechu, ale keď povie iba slovo, naša duša ozdravie.
Prajem nám, aby nami vždy zatriasla chvíľa, keď Ježiš z lásky dobrovoľne láme svoje srdce a dáva sa nám za pokrm, aby naše duše ozdraveli.
Petra Klučárová
