Vianoce – Hody
Opísať tradície a zvyky počas roka a hlavne na Vianoce nie je vôbec jednoduché. Obyvatelia Markušoviec tu žili v úzkom kontakte s vyššou spoločenskou vrstvou – od baróna, grófov až po bohatých zemanov. Život obce ovplyvnili šľachtické rody Máriássy, Wieland, Csáky a ďalšie. Ale aj miestni ľudia sa delili „kastovali“ na: sedliakov – gazdov (kudloňe), banícke rodiny (koloniare) a zamestnancov na pánskych majetkoch (majetkare – biroše, dvoraci). Každá vrstva síce mala podobné zvyky, ale v rámci kást sa predsa líšili.
Predvianočný čas
Na priadky sa najradšej chodilo, keď sa blížili Vianoce. Vtedy sa robili zabíjačky a dobroty z nich sa ochutnávali aj „v kudzeľnej hiži“. Počas zabíjačky je veľa práce, ale aj tak sa na ňu všetci tešili. Aspoň do času bolo čo do hrnca položiť. U väčších gazdov sa však zabíjali i tri ošípané. Na zabíjačku sa najviac tešili deti. Tie sa predbiehali s donáškou „výslužky“ rodine i susedom, lebo zarobené drobné korunky sa im zišli na Vianoce.
Dievčatá, ktoré celý Advent priadli sa museli snažiť, aby do Vianoc dopriadli všetok ľan, lebo po Vianociach sa už tkalo plátno, páralo perie, šilo, tkali koberce. V roľníckej rodine každá robota mala svoj vymedzený čas. Priadky sa končili, a tým aj spoločné radosti a huncútstva.
K príprave na Vianoce v minulosti i dnes patrí predvianočné upratovanie. V domácnosti, ale tiež v celom gazdovstve, muselo byť všetko čisté. Interiéry domu sa vybielili vápnom, hlinené podlahy sa nanovo vymazali, drevené dlážky sa vydrhli, umyli okná. Veľké pranie trvalo aj dva-tri dni. Ručne opratá bielizeň sa musela plákať v potoku, a to v zime vôbec nebolo príjemné
Cez sviatky platil zákaz akejkoľvek práce, preto aj gazda so synmi pripravoval drevo na zakúrenie, poživeň a vodu pre dobytok na viac dní. Gazdiná s dcérami piekla kysnuté koláče – „beľuše, kuhni, rožki“ plnené makom a orechmi. Pripravovala sa viacchodová štedrovečerná večera. Vyzdoboval sa vianočný stromček, ktorý vešali na strop (zabral menej miesta v izbe). Zdobili ho slamenými ozdobami, jabĺčkami, sušeným ovocím, medovníkmi. Neskôr sa robili doma aj čokoládové ozdoby. Po 2. svetovej vojne sa dali kúpiť aj salónky. V 60. a 70. rokoch ich bolo na stromčeku aj niekoľko kíl. Dnes sa opäť od sladkostí upúšťa.
Vianočný čas
Nastal Štedrý deň – 24. december. Celý deň sa postilo. Jedli sa beľuše, i to iba raz cez deň. Túžobne sa čakal večer.
Na stôl sa prestrel biely ľanový obrus. Nesmeli na ňom chýbať oblátky, med, cesnak, hrach, sušené slivky, orechy, jablká, hrušky, figy, svätojánsky chlieb, maková lokša, kysnutý koláč, celý okrúhly chlieb, aby ho bolo po celý rok dostatok. Pod obrusom mali byť aspoň tri koruny, aby ani peniaze nechýbali v nasledujúcom roku. Pod stolom v malom korýtku bola hrsť sena, zrno, zemiaky, ovocie, aby aj na druhý rok bola úroda taká bohatá ako teraz na Štedrý večer.
Pred večerou vošla matka so žochtárom do kuchyne, zavinšovala a zo všetkého jedla trošku odobrala pre zvieratá, aby aj ony vedeli, že sú sviatky. Otec alebo najstarší syn prišiel so snopom slamy, dal ho do kúta izby a zavinšoval:
„A ja vam tu vinčujem na tu svatu Viľiju,
žebi sce še mohľi druhej dočekac s menšima hrehmi,
z večšu radoscu, Božu miloscu,
hojňejšich, spokojňejšich, zdrafšich rokoch dožic,
jak sme dožiľi a prežiľi
a po časnim živoce slavu ňebesku,
korunu aňjelsku došahnuc mohľi.
Pochvaľeni Ježiš Kristus.“
Štedrá večera sa začala modlitbou a čítaním z evanjelia o narodení Božieho Syna. Potom otec alebo mama urobili deťom medom krížik na čelo, aby boli celý rok milé, dobré a sladké ako med. Dospelí si pripili na zdravie a všetci zjedli oblátku s medom a cesnakom. Cesnak sa pokladal za magickú rastlinu, preto sa konzumoval aj teraz. Deťom nechutil, a tak neraz starí rodičia im prízvukovali: „Fto je cesnik, cibuľu, ňepujdze do hrobu tuľuľu.“
Jedla sa hrachová, kapustová polievka s hubami alebo papcun. Nesmelo sa v nej variť ani mäso, ani klobása. Ešte stále bol pôst. Potom sa jedla lokša s makom, sušené slivky s „tunku“ – omáčkou, kysnuté koláče na rôzny spôsob. Rozkrojili sa jablká, hrušky, orechy a to bolo všetko. Od stola sa odchádzalo naraz, až keď sa modlitbou poďakovalo za všetky Božie dary.
Po večeri sa chodilo po spievaní a vinšovaní. Spievali sa rôzne piesne. Okrem spevu deti aj vinšovali. Poznali veľa vinšov. Aspoň jeden z nich:
„A ja mali žjačik, špjevam jako ftačik.
Špjevam ja vam vešelo, žebi še vam pačilo.
Grajcarik mi dajce, s Bohom ostavajce
a na maleho Ježiška ňezapominajce.“
Vtedy mamky vychádzali z domu a obdarovali deti koláčom, ale aj drobnými peniazmi. Spievať sa chodilo k rodine, susedom, známym po celej dedine. Potom sa išlo na Polnočnú svätú omšu. Keď sa vrátilo z kostola, jedlo sa upečené bravčové mäso, klobása s kapustou. Všetci sa ponáhľali jesť jeden pred druhým, že sa Ježiško narodil na slame.
Vianočné sviatky
Už na Polnočnej svätej omši sme mali možnosť vidieť „jasličkárov“. Každý rok chodili po jasličkovaní a prešli celú dedinu počas vianočných sviatkov. Základnou rekvizitou bol prenosný betlehem z dreva alebo papiera. Niesol ho Anjel. Koledníci („jašličkári“) hrali v kostýmoch baču a pastierov (Kubo, Fedor, Stacho). V 50. rokoch 20. storočia sa tento zvyk vytratil. Obnovil sa až po roku 1989. Dnes do popredia sa dostáva Dobrá novina, ktorá ma dobročinnú a zároveň umeleckú hodnotu.
Prvý sviatok vianočný – 25. december, nazývaný aj Božie narodenie, bol vždy výslovne rodinný. V ten deň zavládol v domoch pokoj. Iba chlapi vinšovali zavčas rána. Vinšovalo sa možno aj v každej rodine ináč, ale podstata bola tá istá. Známe vianočné piesne sa niesli v kostoloch po celej krajine, ale spievalo sa aj doma.
Druhý sviatok vianočný – 26. december je sviatok sv. Štefana. Atmosféra toho sviatku bola uvoľnená, navštevovala sa blízka rodina, priatelia i známi. Dodnes sa dodržiava tradícia štefanských zábav ako prvých po Advente.
Na 27. decembra pripadá v cirkevnom kalendári sv. Jána Evanjelistu (bol miláčikom učiteľa Ježiša Krista, pri poslednej večeri sedel pri Ježišovi a ako jediný ho sprevádzal na ceste na Golgotu). V ten deň sa navštevovali vzdialenejší príbuzní a v domácnosti sa už robili bežné práce.
V dávnej minulosti sa 28. decembra chodilo po „mladzenkovaňu“. Šikovní mládenci sa obliekli za ženícha a nevestu a ďalší za kozu. Koza mala uviazané zvončeky. S mladomanželmi chodil aj „starý“, ktorý zberal milodary. Zabávali seba i celú dedinu. Veď inej zábavy ani nebolo. Ľudia im dali kus slaniny, údeného mäsa, pálenku. Po ukončení „mladzenkovaňa“ – obchôdzky sa všetci mládenci zišli obyčajne v krčme a z výslužky si urobili hostinu. Tento zvyk zanikol, poznáme ho iba z rozprávania dnes už nežijúcich.
Mgr. Mária Gurčíková Zeleňová: Kultúrne dedičstvo spišskej obce Markušovce, 2019
