Plač malého bábätka je pre rodičov často veľmi stresujúci a frustrujúci, o to viac, ak je intenzívny a nedarí sa nám dieťa utíšiť. Je potrebné uvedomiť si, že dieťa plač používa ako jeden z prvých komunikačných prostriedkov. Postupným pozorovaním a spoznávaním dieťatka dokážeme jednotlivé druhy plaču rozlíšiť a nájdeme tiež vlastné spôsoby, ako dieťa upokojiť.
Všetky deti plačú, no niektoré deti plačú veľmi veľa, hovoríme o nadmernom plači. Príčiny nadmerného plaču sú rôzne, no najskôr je potrebné vylúčiť všetky zjavné príčiny ako smäd, hlad, prehriatie, svrbenie a zdravotné dôvody. Často sa nadmerný plač spája s kolikami, ktoré začínajú od druhého týždňa a končia cca po treťom mesiaci.
Práve u detí s nadmerným plačom nie je cieľom ich utíšiť, ale akceptovať ich plač, zostať pokojní a byť im k dispozícii. Ak je dieťa zdravé a má naplnené všetky základné potreby, možno potrebuje cítiť vašu blízkosť – skúste ho vziať do náručia, jemne ho kolíšte a prihovárajte sa mu v pokojnom prostredí. Neexistuje však univerzálny recept na utíšenie plačúceho dieťaťa. Niekomu pomáha kolísanie, hojdanie, nosenie, inému spievanie, dojčenie, kontakt „koža na kožu“, masáž, kúpeľ, vôňa levandule, príjemná hudba, biely šum alebo pozorovanie svetielok v tme… Je potrebné vytvoriť doma atmosféru, ktorá zrelaxuje aj vás.
Plačom dieťa vyjadruje, ako sa cíti, nesnaží sa dospelých vydierať, ani manipulovať. Manipulovať druhými je náročný proces a bábätká na to „nemajú kapacitu“. História je plná výrokov typu: „Neprejavujte dieťaťu náklonnosť, lebo ho rozmaznáte! Neberte ho na ruky, lebo si zvykne. Nechajte ho vyplakať sa, raz prestane.“ Na prvý pohľad to znie logicky: neposilňujme správanie, ktoré sa nám nepáči a „neodmeňujme“ ho svojou pozornosťou. Táto rovnica však pri malých deťoch neplatí. Je síce pravda, že bábätko, ktorého potreby sa dlhodobo ignorujú, sa naučí nič nevyžadovať a ticho ležať tam, kde ho položíte, no z dlhodobého hľadiska to asi nebude rozumné riešenie. Mnohé psychologické štúdie dnes dokazujú, že keď chceme vychovať spokojné, sebavedomé a nezávislé dieťaťa, mali by sme reagovať na jeho potreby, kým je úplne maličké. Blízkosťou a láskou (nielen) v prvom roku života určite nič nepokazíte.
Barbora Chovancová
(Zdroj: J. Bašnáková, E. Vavráková, J. Zemandl: Psychológia pre milujúcich rodičov)
