„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ Jn 13, 35
Tieto slová povedal Pán Ježiš svojim učeníkom po tom, čo im umyl nohy. Svojim nasledovníkom dal osobný príklad toho, čo sa od nich očakáva. Ako sa píše v Skutkoch apoštolov, prví kresťania „mali jedno srdce a jednu dušu a nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“ (Porov. Sk 4, 32) V prvom rade všetci „prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť, vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu.“ Porov. Sk 2 41-47
Takto žili učeníci v prvotnej Cirkvi krátko po smrti Pána Ježiša. Žijeme všetky tieto princípy aj dnes? Mnohí sa snažíme pravidelne modliť, spoznávať Boha prostredníctvom rôznych prednášok, účasťou na kresťanských akciách a čítaním kresťanskej literatúry, pristupovať k spovedi a svätému prijímaniu, chváliť Boha, ale sme milí všetkému Božiemu ľudu? Čo to vlastne znamená? Podľa čoho môže dnes niekto spoznať, že sme jeho učeníci?
Keď som raz počas štúdia na vysokej škole prechádzala s kamarátkou spoločným priestorom pre študentov na univerzite, môj zrak padol na dve dievčatá, ktoré sedeli na vyvýšenom pódiu v objatí, pričom jedna z nich plakala. Presne tak ako i vám, hlavou mi začali prebiehať rôzne predstavy toho, čo sa asi mohlo stať. Niektoré boli pozitívne, no väčšina asi negatívna. Moje premýšľanie však zastavila kamarátka, ktorá so mnou šla jedinou vetou. Bez toho, aby sme si povedali čo i len slovo, sa na mňa otočila a povedala: „Neohováraj v hlave!“ Videla, kam sa upiera môj zrak a všetky moje posudzovania zastavila láskavým napomenutím, ktoré mi na dlho zarezonovalo v srdci. Vedela som, že má pravdu a že to odo mňa ako kresťana nie je pekné posudzovať iného človeka. No zároveň je takéto uvažovanie prirodzene ľudské. Uvažovala som potom nejaký čas nad tým, ako zahnať všetky tieto ohovárania z hlavy.
Odpoveď som našla vďaka mojim spolužiačkam a zároveň spolubývajúcim z čias štúdia na univerzite. Tieto múdre Božie ženy, dnes manželky, matky a výborné psychologičky sa cestou z nášho bytu často začínali spontánne modliť za ľudí, ktorých sme stretávali, ale i na rôznych miestach, ktorými sme prechádzali. Keď sme prechádzali okolo partie mladých, ktorí fajčili a ich rozhovor bol plný vulgarizmov, žehnali sme im spoznanie Božieho Srdca, život s Bohom a slobodu od závislostí. Keď sme prechádzali okolo budovy, o ktorej všetci vedeli, že je verejným domom, modlili sme sa za ľudí, ktorí tam pracovali aj tých, ktorí tam prichádzali a všetkým vyprosovali otvorené oči srdca a spoznanie ozajstnej Lásky. Keď nás niekto neprávom obvinil a vykričal, našou odpoveďou bola opäť modlitba. Pochopila som, že to, ako v daných situáciách uvažujem, je o postoji môjho srdca. Lebo „dobrý človek vynáša z dobrého pokladu dobré veci a zlý človek vynáša zo zlého pokladu zlé.“ Mt 12, 35 Vďaka týmto ženám modlitby som sa naučila vypnúť ohováranie v mojej hlave práve žehnaním.
Niekedy je to naozaj ťažké, no je to vždy na nás. Žehnanie je postojom lásky k druhému človeku. Ak z nášho krivého pohľadu človek vycíti odsúdenie, nebudeme mu milí. Ale ak mu budeme priať dobro a modliť sa za neho, tak určite áno. Slovo požehnanie po latinsky bene-dictio doslovne znamená dobro-rečenie. Myslím si, že práve podľa toho dobrorečenia a skutkov milých Bohu by nás ako Ježišových učeníkov mali dnes vo svete spoznať.
Petra Klučárová
