Vnímavosť voči kráse začína v zaľúbenosti srdca. Táto zaľúbenosť sa prenáša do pohľadu. Keď Boh stvoril človeka na svoj obraz ako muža a ženu, zahľadel sa – videl, čo urobil a bolo to veľmi dobré. (porov. Gn 1, 31) Boh má v stvorení, osobitne v stvorení muža a ženy zaľúbenie. Miluje nás a hľadí na nás láskou zaľúbenia, ktorú Ján Pavol II. nazýva amor complacentiae. Hľadí na nás a každému z nás hovorí: „Ty si môj milovaný syn/dcéra, v tebe mám zaľúbenie.“ (porov. Mk 1, 11) Tento vnútorný pohľad vsadí Stvoriteľ do srdca muža a ženy. Biblia to vyjadruje slovami „boli nahí a nehanbili sa.“ (Gn 2, 25)
„Vidia seba v celej pravde:
obaja nahí…
Oni sa tiež stali účastníkmi tohto videnia,
Ktoré preniesol na nich Stvoriteľ.“
„Vidia seba v celej pravde.“ Krása je realizovaná láske v pravde. Norwid hovorí, že krása je formou lásky. Lásky, ktorá je pravdivá, transparentná, priehľadná, čistá. Takouto láskou Boh miluje a hľadí na človeka. A túto lásku zaseje do srdca muža a ženy a urobí ich účastnými pohľadu svojho zaľúbenia: „Žena sa v očiach muža javí ako syntéza krásy celého stvorenia a on sa javí podobne v jej očiach.“ Nehanbia sa, pretože ich stud je absorbovaný v pravej láske, je absorbovaný „láskou samotného Boha“. Hľadia na seba, žasnú nad krásou života a konštatujú: „Aké krásne je byť človekom.“ Spolu s talianskym hercom a režisérom Robertom Begninim môžu zvolať: „La vita è bella!“ Práve tu, v tomto bode sa v mužovi a žene môže zrodiť túžba zdieľať a obdarovať životom niekoho „tretieho“. Tu, v krásnej a pravej láske má počiatok pravá plodnosť.
Dnes, keď Európa starne, si môžeme položiť otázku: Nemá prehlbujúca sa demografická kríza svoj koreň práve v tom, že muž a žena prestali na seba hľadieť láskou zaľúbenosti, láskou pravdivou, čistou a krásnou, čím sa aj ich vlastný život stal len niečím obyčajným, priemerným, nudným, ba dokonca zlým? Niet sa čo čudovať, že sa následne o takýto život nechceme podeliť s inými. Kultúra nihilizmu nám bráni vidieť život ako krásny, cenný, veľkolepý, hodnotný. Sv. Ján Pavol II. nás vyzýva k tomu, aby sa naše srdce stalo vnímavým na krásu a znovu, a znovu sa učilo žasnúť, pretože „úžas (…) je pre človeka tak nevyhnutný, akými sú preňho pokrm a nápoj.“
Krása nestojí len na začiatku naplnenia prvej Stvoriteľovej výzvy: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“, ale aj jeho nasledujúcej výzvy: „Podmaňte si ju.“ (Gn 1, 28) Pápež si opäť spomína na Norwida a na jeho slová: „Krása je tu nato, aby sa nám zachcelo pracovať – a práca, aby sme vstali z mŕtvych.“ Veľakrát sa nám do práce nechce. Avšak vedomie, že prácou vytvoríme niečo krásne a hodnotné sa pre nás stáva motiváciou. „Krása je tu na to, aby sa nám zachcelo pracovať – a práca, aby sme vstali z mŕtvych.“ Skrze prácu vstávame z mŕtvych. Totiž v pretvorenej matérii, ktorá je výsledkom ľudskej práce sa zrkadlí život konkrétneho človeka. Ak sa pozrieme na akékoľvek umelecké dielo, alebo len na obyčajnú obrobenú pôdu, vidíme v nej stopu živého človeka, jeho umu a šikovnosti, ale aj potu a námahy (ako ovocia hriechu). Aj v tejto chvíli sa pred našimi očami deje dielo „vzkriesenia“. Čítajúc text meditácie sa Ján Pavol II. stáva „živým“. Vďaka práci ožíva matéria a vďaka práci ožíva človek. Práca a krása sú „jedlo a nápoj“, vďaka ktorým človek nielen prežíva, ale žije „viac“. Totiž práca, ktorá zrkadlí krásu, tvorí kultúru, a vďaka kultúre sa kultivuje človek, stáva sa „viac“ človekom. Vrcholom všetkej krásy je vzkriesený Kristus. Telo Krista, ktoré prešlo Golgotou potu, utrpenia, znetvorenia a napokon bránou smrti, toto telo bolo vzkriesené láskou Otca, večným Duchom, a tento Boží Duch je prameňom každej krásy a inšpiráciou každej práce. Týmto prechádzame k štvrtej časti meditácie.
Róbert Neupauer, kňaz
