Chvíľa počatia Božieho Syna v lone Panny Márie sa spája s chvíľou zvestovania. Sviatok Zvestovania sa začal sláviť koncom 4. storočia na kresťanskom Východe a v 7. storočí prešlo jeho slávenie aj do Západnej rímskej Cirkvi. Až do Druhého vatikánskeho koncilu sa slávil ako mariánsky sviatok, podobne ako to bolo aj so sviatkom Obetovania Pána. V pokoncilovom období je zaradený medzi sviatky Pána a slávi sa 25. marca. Ak na tento termín pripadne niektorý deň Veľkého týždňa alebo Veľkonočnej oktávy, slávnosť sa prenáša na najbližší voľný deň.
Tento krásny liturgický sviatok nám pripomína jedno z najväčších tajomstiev našej kresťanskej viery. Ocitáme sa skrze neho deväť mesiacov pred Vianocami a náš zrak sa upiera na Máriu, nazaretské dievča. Ústami sv. Bernarda sa nám žiada posmeliť Pannu Máriu v jej úžasnom poslaní: „Panna, neotáľaj s odpoveďou. Odpovedz rýchlo anjelovi, ba skrze anjela samému Pánovi. Povez slovo a prijmi Slovo, povedz svoje slovo a počni Božie Slovo, vyslov pominuteľné slovo a objím večné Slovo.“
Náš ľudský intelekt nikdy naplno nepochopí túto udalosť. Druhá božská osoba, vtelené Božie Slovo, Ježiš Kristus prijal ľudskú prirodzenosť. Na základe slobodného rozhodnutia a slova Panny Márie sa Slovo s veľký „S“ stáva realitou našich dní výnimočnejším spôsobom akoby sme si vedeli predstaviť. Božia Matka v evanjeliovej správe sv. Lukáša o zvestovaní v mnohých ohľadoch pripomína chrám a jeho svätyňu. Pápež Benedikt XVI. uvažuje, že zreteľným znakom prítomnosti Boha bol posvätný oblak, ktorý židia nazývajú „šekina“. Spomínaný oblak zahaľoval i zjavoval tajomstvo Božieho prebývania. Takže aj pri tejto udalosti mystického diela vtelenia môžeme o ňom hovoriť. V evanjeliu sv. Lukáša sa tiež píše: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc najvyššieho ťa zatieni.“ Duch Svätý teda pôsobí tajomným spôsobom prikrývajúc Pannu Máriu ako archu zmluvy.
Sviatok Zvestovania a inkarnácia (vtelenie) Božieho Syna majú aj pre nás praktický dôsledok. Tak, ako Panna Mária poskytla Ježišovi to, čo poskytujú matky svojmu potomstvu, aj my sme pozvaní v duchovnom zmysle ponúknuť to Kristovi. Zamyslime sa nad touto skutočnosťou spolu s pápežským almužníkom Mons. Konradom Krajewskim. Tento poľský kardinál hovorí, že podobné vtelenie sa deje pri sv. prijímaní. Keď nám kňaz podá svätú hostiu, povie: „Telo Kristovo.“ Máme byť pripravení prijať ho s láskou, lebo Ježiš chce použiť a brať naše telo, aby mohol ísť skrze nás aj von z kostola, do bežného života. Toto je inkarnácia v nás. Ježiš potrebuje naše telo, aby sa stal dostupným v tomto svete. Je to nádherná skutočnosť, na ktorú by sme nemali zabúdať. Pri každom sv. prijímaní sa stávame podobní Panne Márii a ponúkame svoje telo Kristovi.
Uvedomenie si tejto skutočnosti môže byť účinnou pomocou proti povrchnému a „zovšednenému“ prijímaniu Eucharistie. Máriina odpoveď anjelovi predstavuje moment začiatku diela vtelenia a vykúpenia. Pri sv. prijímaní ľud odpovedá: „Amen.“ Je to vyjadrenie nášho osobného súhlasu s inkarnáciou Ježiša v nás. „Verím ti. Dávam sa ti. Ponúkam seba. Vstúp a konaj.“
Takýto postoj aj nás otvára pre pôsobenie Boha v každodennom živote. Boh potrebuje súčinnosť ľudskej slobody. Aj okamih Máriinho súhlasu je chvíľou slobodnej, pokornej a dobrovoľnej poslušnosti, v ktorej sa uskutočňuje najvyššie rozhodnutie ľudskej slobody.
So sviatkom Zvestovania sa jedinečným spôsobom spája „Angelus“ (modlitba Anjel Pána). Chvályhodná prax trikrát za deň volať slovami Panny Márie k Bohu, nás otvára pre pochopenie jeho pôsobenia vo všetkých situáciách. Ak povedzme na poludnie strácame silu, zmocňuje sa nás únava, rozčuľujú nás kolegovia v práci, či iné okolnosti, pozrime na Matku Pána s vedomím, že aj my sme v centre Božej pozornosti a záujmu Pána o nás. Aj takýmto spôsobom dáme Ježišovi možnosť znovu opakovať vtelenie v nazaretskom tichu našich sŕdc.
