Pokoja a dobro - katolícky časopis farnosti Markušovce
www.pokojadobro.sk
http://www.pokojadobro.sk/tlac.php/clanok_id=
[ 4. júl 2020 | 14 : 36 ]

Dotyk

Autor článku: Róbert Neupauer
Pridané: 2014-10-13 10:17:45
Copyright © 2005 -2006 Pokoj a dobro
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!
 , autor: 68

Vo svojej pamäti sa vraciam späť do Spišskej Novej Vsi. Tam som mal raz do mesiaca službu v nemocnici. O šestnástej svätá omša v nemocničnej kaplnke pre tých, ktorí mohli prísť.

A po nej? Kráčam spolu s Eucharistickým Kristom po tmavých a opustených chodbách nemocnice na jednotlivé oddelenia. Interné, chirurgické, gynekologické, neurologické, ARO, oddelenie dlhodobo chorých. Otváram dvere izby vždy s istým napätím. Koľko utrpenia sa skrýva za týmito dverami! Vchádzam do izby majúc pri sebe Sviatosť oltárnu, ktorou chcem nasýtiť a posilniť chorého, vlastne ani nie ja, ale Boh. Áno, uvedomujem si, že nielen ja prichádzam k lôžku chorej ženy, muža, mládenca, dievčaťa, starenky alebo starca, ale spolu so mnou k nim prichádza živý Boh. Boh, ktorý sa dotýka trpiaceho, Boh, ktorý trpí v ňom a  zároveň s ním. Je to ten Boh, ktorý vzal na seba naše slabosti, niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil (porov. Iz 53, 4; Mt 8,17). Pristúpim k lôžku, niekoľko slov na začiatok a začíname sa modliť. Ako ináč? V mene Otca i Syna... robím znak kríža. Kým ja ho robím úplne ľahko a niekedy automaticky, starenka, ale aj mladá žena, starec, ale aj mladý muž nevládzu zdvihnúť svoju ruku, a tak veľmi by chceli. Nemôžu. Nemôžu urobiť toto znamenie spásy na svojom zoslabnutom tele. Spomínam si na slová jednej rehoľnej sestry, ktorá povedala: „Vždy, keď sa žehnám, spomeniem si na tých, ktorí sa nemôžu prežehnať, a preto sa snažím urobiť znamenie kríža oveľa sústredenejšie, s oveľa väčšou láskou a úctou, nielen tak automaticky akoby išlo o čosi samozrejmé.“ Áno, títo chorí nemôžu urobiť znamenie kríža svojimi rukami, no napriek tomu sú sami týmto znamením. Ich choroba a utrpenie je krížom a oni sú znamením – znamením pre mňa. Kým ja im prinášam Krista v Eucharistii, aby sa ich tento Lekár tela i duše dotkol, Boh sa cez nich dotýka mňa. Keď vidím, s akou túžbou prijímajú Boha do svojho života, keď vidím, s akou pokorou nesú kríž svojej choroby, napadá mi otázka: Ako by som ja znášal takýto kríž? Neviem. No jedno viem isto, že Kristus lieči tak, ako liečil kedysi, že aj dnes spolu s nami nesie naše slabosti a naše choroby a jeho rany nás uzdravujú. Podávam Sväté prijímanie, niekedy injekčnou striekačkou podávam zopár kvapiek vody, aby sa ľahšie prehĺtalo, dávam záverečné požehnanie. A potom? Dotýkam sa Krista – podám, niekedy pohladím ruku chorého. Niekedy je tá ruka plná vrások, inokedy nie. Niekedy je celá modrá, inokedy mozoľnatá. Vtedy si pripadám ako apoštol Tomáš – neveriaci, a predsa dotýkajúci sa Krista, dotýkajúci sa jeho rán. Nie, nevidím stopy po klincoch, ale stopy po ihlách nespočetných infúzií či stopy po tvrdej práci, no stále sú to ruky Krista a jeho rany. Nie sú to ruky oslávené, ale ruky pribité na kríž čakajúce na oslávenie.
Na záver pozdrav a ešte jeden pohľad. Možnože posledný.
sac louis vuitton pas cher lunettes de soleil ray ban pas cher sac longchamp sac à main longchamp pas cher christian louboutin uk shoes air max pas cher