Pokoja a dobro - katolícky časopis farnosti Markušovce
www.pokojadobro.sk
http://www.pokojadobro.sk/tlac.php/clanok_id=
[ 4. júl 2020 | 08 : 47 ]

Farár z Arsu, kto si?

Rok kňazov

Autor článku: Róbert Neupauer
Pridané: 2009-10-11 17:02:12
Copyright © 2005 -2006 Pokoj a dobro
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!
 , autor: 19

Dňa 19. júna 2009 na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho otvoril pápež Benedikt XVI. Rok kňazov. Príležitosť k tomu dalo 150. výročie úmrtia kňaza sv. Jána Mária Vianneya, patróna všetkých kňazov. On zvykol hovorievať: „Kňazstvo je láska Ježišovho Srdca.“ Preto na slávnosť Božského Srdca Ježišovho Rok kňazov začal a na tú istú slávnosť dňa 11. júna 2010 sa aj ukončí.
Kto je Ján Mária Vianney? Prečo práve on je patrónom kňazov? Nahliadnime bližšie do jeho života a nájdeme odpoveď.

Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly vo veľkej obci osem kilometrov vzdialenej od mesta Lyon vo Francúzsku. Mal piatich súrodencov, s ktorými vyrastal v atmosfére lásky a hlbokej viery. K tomu ich  viedli ich dobrí a zbožní rodičia Matúš a Mária rod. Belezuova. Rodičia každé svoje dieťa zasvätili Panne Márii, ktorej meno nosievalo každé ich dieťa.

Jánova úcta k Panne Márii
Ján Mária bol ako syn sedliaka zvyknutý od detstva na chudobný, tvrdý život plný práce. Ako sedemročný pásol osly, zopár oviec a kravu, ktoré patrili rodine. Neskôr pomáhal otcovi a staršiemu bratovi pri poľných prácach. V noci spával s bratom Františkom na jednej posteli v kúte maštale. Od malička mal Ján vrelú úctu k Panne Márii. Keď mu zverili otcovské stádo, vždy nosil so sebou jej sošku. Zorganizoval aj ostatných malých pastierikov a spoločne vytvárali procesie a modlili sa. On ich napomínal, aby nekliali, aby boli poslušní. Neskôr, už ako dospelý povedal: „Svätá Panna bola mojou prvou láskou. Miloval som ju ešte prv, než som ju poznal.“ V rodine Vianneyovcov bola stále živá čnosť pohostinstva voči chudobným. Im boli dvere domu stále otvorené. Pri jedle si ich posadili k rodinnému stolu a neraz sa pre nich našiel aj nocľah. Túto lásku k chudobným si odniesol do svojho budúceho života farára aj Ján. Už ako chlapec vodil domov žobrákov, ktorých videl na ceste. Keď sa stal farárom pozýval chudobných na faru, rozkladal im oheň, dával im svoje košele, topánky, rozprával sa s nimi. Vravieval: „Sme šťastní, že k nám chudobní prichádzajú. Keby neprišli, museli by sme ich ísť hľadať.“

Túžba stať sa kňazom
Počas francúzskej revolúcie, ktorá vypukla, keď mal Ján len tri roky, sa ešte viac celá rodina utiekala k Pánu Bohu. Potajme chodili na sväté omše a v dome ukrývali kňazov. V zime v roku 1795 navštevoval súkromnú školu v dedine. V trinástich rokoch prijal prvé sväté prijímanie a v dvadsiatich sviatosť birmovania. Hneď po birmovke  sa vrátil domov, aby pomáhal na gazdovstve. Túžil však stať sa kňazom. To, kedy pocítil povolanie ku kňazstvu, sa nedá presne povedať. Avšak domáce prostredie a najmä matkin vplyv bol živnou pôdou pre vznik takej túžby. Neskôr povedal: „Po Bohu za to ďakujem mojej matke.“ Matka bola nadšená, že sa jej syn chce stať kňazom, no otec ho nechcel pustiť. Nebolo peňazí na štúdium, Ján mal už priveľa rokov na také štúdium a otec ho chcel mať radšej doma na gazdovstve. Nakoniec mu to však dovolil. Ján začal chodiť do malej farárskej školy v Écully, ktorú tam otvoril ich farár Charles Balley. Mal však veľmi slabú pamäť a veľké medzery vo vedomostiach. Najmä latinčina mu robila veľké problémy. „Nič si nemôžem vtĺcť do tej mojej sprostej hlavy.“ Modlil sa, zapieral, chytala sa ho nechuť. Učil sa sedem rokov. V roku 1809 musel Ján Mária nečakane prerušiť svoje štúdium. Prišiel mu povolávací rozkaz. Zveril sa do rúk Prozreteľnosti a usiloval sa vo všetkých okolnostiach spoznať Božiu vôľu. Zanedlho ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách ako dezertér, kde učil deti a povzbudzoval ich svojím zbožným životom. Až v roku 1811 udelili amnestiu všetkým zbehom z vojska, a tak sa mohol vrátiť domov.

Vysvätený na kňaza
Mal dvadsaťšesť rokov, keď začal študovať filozofiu, no štúdium mu šlo veľmi ťažko. V roku 1813 nastúpil do seminára v Lyone, no nespravil skúšky a do vyšších ročníkov nepostúpil. Farár Balley ho doma doučoval, no ani to nepomohlo. Balley dosiahol, aby ho vyskúšali vo francúzštine. To skúšajúcich uspokojilo. Generálny vikár v Lyone Courbon vraj pri tejto príležitosti povedal: „Je mladý Vianney pobožný? Rád sa modlí ruženec? Uctieva Pannu Máriu? Potom milosť Božia urobí ostatné!“ A tak 13. augusta 1815 sa Vianneyoho sen stáva skutočnosťou a je vysvätený na kňaza.
V roku 1818 vymenovali Jána za administrátora do obce Ars-Dombes. Jána tam poslali so slovami: „Je to malá obec a niet v nej veľkej lásky k Bohu, vy ju tam zasejte!“

Nesmierna láska k ľuďom
Ars bola dedinka vzdialená 35 kilometrov od Lyonu. Mala iba 230 obyvateľov a bola povestná svojou bezbožnosťou. Kostol opustený, štyri krčmy boli otvorené takmer nonstop, chýbala úcta medzi ľuďmi, nočné zábavy, hýrenia ničili mravnosť, opilstvo prekvitalo. Fara bola pekne zariadená nábytkom grófky des Garetsovej. Keď však videl ako je spustnutý kostol, pomyslel si: „Kňaz je lepšie ubytovaný ako Boh.“ Z fary dal povynášať nepotrebný nábytok a vrátil ho grófke. Nechal len to, čo bolo nevyhnutné: dva stoly, skriňa, niekoľko stoličiek, hrniec a panvica, zopár tanierov a hrnčekov a veci, ktoré si priniesol (z ktorej matrac dal neskôr chudobným), knihy, bielizeň a dáždnik. Modlitba, pôst a obeta boli hlavnými prostriedkami Arského farára proti zlozvykom a nerestiam dediny. Ráno o štvrtej hodine chodieval a tri hodiny pred rannou omšou zotrvával vo vrúcnej modlitbe. Modlil sa za svojich farníkov: „Bože môj, daj, aby sa moja farnosť obrátila; som pripravený vytrpieť, čo budeš chcieť, po celý svoj život...len aby sa obrátili.“ Láska k ľuďom ho poháňala k umŕtvovaniu, pôstu a prehnanému bičovaniu. Niekoľko týždňov spával na raždí vo vlhkej komore na prízemí, až dostal zápal očného nervu a strašné bolesti hlavy, na ktoré trpel pätnásť rokov. Keď si uvedomil, že vlhkosť je škodlivá, premiestnil sa na povalu. Brvno používal ako vankúš. Nakoniec predsa len začal spávať na posteli v hornej komore, ale matrac a všetko, čo poskytovalo pohodlie, odstránil. Aj jeho postenie bolo šokujúce. Jedol raz za deň, aj to iba kôrky chleba a dva zemiaky. V čase pôstu dva alebo tri dni nejedol vôbec nič. Osem rokov tvrdo bojoval proti zlozvykom kliatia v dedine. Dvadsaťpäť rokov mu trvalo, kým sa podarilo odstrániť hriešne tance. Raz sa stalo, že prišiel do verejnej miestnosti, tanečníkov vyhnal, hudobníkom a hostinskému zaplatil škodu. V kaplnke sv. Jána Krstiteľa dal napísať výstižný nápis: „Jeho hlava bola cenou za tanec.“ Výsledky jeho namáhavej práce sa dostavovali pomaly, ale isto. Zbožné duše prijímali jeho reformy a mali ho v úcte. Ale takých bolo málo. Viac bolo takých, ktorým tento farár prekážal. Na biskupský úrad písali zlomyseľné listy a ponosovali sa naňho. Arcibiskup však situáciu poznal a Jána podporoval. Po čase sa začal kostol napĺňať. Ľudia prestali pracovať v nedeľu. Už nebolo počuť kliať, v rodinách zavládli kresťanské zvyky. Ján založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty zo svojej farnosti. Použil na to svoje dedičstvo.

Charizmatický kňaz
Najvlastnejšou charizmou farára z Arsu bolo spovedanie. V roku 1832 vypukla vo Francúzsku cholera. Ľudia začali hľadať útechu u farára v Arse. To bol začiatok mnohých pútí. Z celého Francúzska do Arsu prichádzali rozliční ľudia, aby sa mohli uňho vyspovedať a dostať radu. Tridsať rokov spovedával 15 – 17 hodín denne. Spával dve až tri hodiny denne a ostatný čas venoval modlitbe, sláveniu svätej omše, spovedaniu a katechéze. Odhaduje sa, že ročne navštívilo Ars asi stotisíc ľudí. Ľudia chceli vidieť „svätca.“ Keďže mnohí ľudia menili svoje životy, diabol nenechal Jána Vianneya na pokoji. Trápil farára hrmotom, buchotom, nedal mu spať, snažil sa ho znechutiť.
Vo svojej pokore bol Vianney presvedčený o svo­jej ničotnosti a dvakrát chcel dokonca z Arsu odísť, doslova ujsť. Raz sa vrátil sám a druhýkrát ho nepustili farníci, a tak slúžil ďalej. 29. júla 1859 mu prišlo zle. Spovedal a v plnom kostole vykladal katechizmus. Horko-ťažko vydržal do konca. Keď prišiel na faru, musel si ľahnúť. Horúčka ním lomcovala. Dal si zavolať svojho spovedníka, farára z Jassensu. Vyspovedal sa a viac už nehovoril, len mlčky požehnával tých, ktorí za ním prišli, aby ho videli. Dokonca prišiel aj biskup, aby ho ešte naposledy videl. Vo štvrtok 4. augusta 1859 o druhej ráno farár z Arsu zomrel s úsmevom na perách. Príčinou jeho smrti bola telesná vyčerpanosť. Mal vtedy sedemdesiattri rokov.
Zvesť o jeho smrti sa rýchlo rozšírila a tisíce pútnikov prichádzali, aby ho odprevadili na poslednej ceste. Podľa jeho želania bol pochovaný v Arse v lodi farského kostola. Tento kostol sa stal cieľom mnohých pútí a miestom modlitieb. V roku 1905 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1925 za svätého. Jeho telo sa zachovalo neporušené a dnes je vystavené v novej bazilike v Arse.

Sv. Ján Mária Vianney,
oroduj za nás a za
všetkých kňazov!
    
Spracoval
Róbert Neupauer