Pokoja a dobro - katolícky časopis farnosti Markušovce
www.pokojadobro.sk
http://www.pokojadobro.sk/tlac.php/clanok_id=
[ 15. september 2019 | 20 : 12 ]

Povedané srdcom

Autor článku: Jozef Súkeník
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005 -2006 Pokoj a dobro
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!
Vystúpenie speváckeho zboru Melódia v Marku�ovciach (Foto: P. Lazor) , autor: 0

Spev je jednou z najstarších foriem prejavu ľudského intelektu. Je prejavom živosti ľudského ducha a jeho duševnej aktivity i duchovnosti ako takej. Od najstarších čias je súčasťou vonkajšieho vyjadrenia toho, čo sa skrýva vo vnútri človeka, no ústa to nevedia vypovedať.

Pre človeka sa stal spev prostriedkom komunikácie s transcendentným, nadzmyslovým bytím. Vo všetkých kultúrach od praveku až po súčasnosť je spev nástrojom srdca, ktoré sa otvára Bohu, oslavuje ho vzdáva mu vďaku, žaluje sa mu, prosí o odpustenie... Sprevádza každý okamih jeho života od narodenia až po smrť. Už starozákonné texty Svätého Písma vyzdvihujú spev ako reč srdca. „Budem ti spievať a hrať. Prebuď sa, duša moja, prebuď sa harfa a citara, chcem zobudiť zornicu...“ spieva žalmista v 57. žalme. Zobudiť nie telo, ale dušu zo sna, znamená otvoriť svoje oči a svoj pohľad uprieť na Boha. Stretnutie s ním, jeho dotyk, jeho slovo, večná prítomnosť a spoznanie Božej lásky musí predsa pohnúť človeka k prebudeniu duše. Precitnutá duša sa stretáva so svetlom Božej tváre. A toto vedomé stretnutie človeka s Bohom privádza užasnutého ducha k vonkajšiemu vyjadreniu skúsenosti, ktorá ho presahuje.
Biblické texty sú bohaté na svedectvá o tomto duchovnom rozmere človeka. 309-krát svedčia starozákonné a 36-krát novozákonné texty o tom, že spev patrí do vzťahu medzi Bohom a človekom. Prvýkrát zaznieva biblická pieseň v okamihu vyslobodenia Izraela z Egypta (Ex 15, 1). Starozákonný kánon obsahuje osobitnú zbierku biblických piesní, knihu Žalmov. Okrem nej tu nájdeme i knihu Veľpieseň, zbierku najkrajšej hebrejskej ľúbostnej poézie, kde sa nespomína slovo Boh, no práve táto „Pieseň piesní“ je najkrajším obrazom lásky Boha k človeku, keď sa Boh predstavuje ako ženích a Cirkev ako jeho milovaná nevesta. My však dobre vieme, že k pravej láske nepatrí len slepá zaľúbenosť, ale i vzájomná úcta, pochopenie, obeta a v neposlednom rade utrpenie. Takejto skutočnej láske nás učí Ježiš Kristus, ktorý za nás umiera na kríži. I na kríži sa Ježiš modlí slovami žalmu 22; „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil...“ Ježiš, pravý Boh i skutočný človek zároveň sa často modlil i spieval žalmy v židovských zhromaždeniach s apoštolmi i v súkromí. Seba samého v istom podobenstve však nazýva tiež ženíchom (Mk 2, 19) a naznačuje nám tak hlavnú os svojho posolstva – Lásku. Rodiaca sa Cirkev vyrástla zo židovskej tradície. A keďže Kristus zákon a prorokov nezrušil, ale naplnil, Cirkev preberá bohaté dedičstvo starozákonného ľudu a už od vtelenia Božieho Syna je Cirkvou spievajúcou. Veď Božia Matka Mária, keď‘ počala svojho Syna, naplnená Duchom Svätým, ponáhľala sa k Alžbete a radostný chválospev Magnifikat (Lk 1,46-55) jej priam vytryskol zo srdca prekypujúceho nevýslovnou láskou a radosťou. Evanjeliá ešte citujú Zachariášov či Simeonov chválospev, ktoré sú spolu s ostatnými chválospevmi v starozákonných i novozákonných textoch vzácnym pokladom Cirkvi do dnešných čias. Samotné Sväté Písmo sa tak stalo nielen dušou posvätnej teológie, ale i dušou posvätného umenia a hlavným žriedlom inšpirácie pre tvorcov liturgickej hudby.
Svätý otec Benedikt XVI. smelo nazýva boží ľud „spievajúcou Cirkvou“ a spolu so svätým Augustínom vyznáva: „Cantare amantis esť‘- spev je vecou lásky. Duch svätý je láska a tvorí spev. On je Duchom Krista a vedie nás do Kristovej lásky a touto cestou k Otcovi. O cirkevnej hudbe svätý otec učí, že je charizmou - darom Ducha Svätého. Je novým, od Ducha zostupujúcim jazykom.
Ak chce dnešný človek pochopiť podstatu duchovného spevu, potrebuje znova objaviť svoj vzťah k živému Bohu, ktorý mu dal všetko a nežiada nič, iba lásku. Iba čisté srdce sa totiž dokáže bezvýhradne postaviť pred Božiu tvár, iba človek, ktorý je pred Bohom samým sebou, môže sa s ním skutočne stretnúť. Iba taký človek môže prežívať skutočnú radosť zo spoločenstva s Kristom. Veď‘ srdce naplnené Kristom dokáže sa otvoriť Bohu, ktorý ho presahuje.
„Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje, Najvyšší; lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk...“ (Ž 92)
Nech nám je teda posvätná hudba modlitbou, stretnutím s Bohom, vyjadrením našej viery, ktorá zdoláva ľudské srdce. Nech nám je liturgický spev radosťou a osobitnou dimenziou naplnenia živého vzťahu s nebeským Otcom, ktorý nás uznal za hodných stáť pred jeho tvárou.