Pokoja a dobro - katolícky časopis farnosti Markušovce
www.pokojadobro.sk
http://www.pokojadobro.sk/tlac.php/clanok_id=
[ 13. júl 2020 | 00 : 17 ]

Vianoce a ich prežívanie v liturgii

Autor článku: Radomír Bodziony
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005 -2006 Pokoj a dobro
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!
--- , autor: 0

Vianočné sviatky sú ovenčené kúzlom, ktoré hlboko pôsobí nielen na dušu dieťaťa, ale i na dospelého človeka. Toto kúzlo nachádzame v ľudových zvykoch, ale prejavuje sa rovnako i v liturgických slávnostiach.

Spasiteľov príchod na svet slávi Cirkev dvoma sviatkami: sviatkom Narodenia Ježiša Krista (25. decembra) a sviatkom Zjavenia Pána (6. januára). V oboch sviatkoch sa oslavuje to isté tajomstvo narodenia Pána, ale v dvojakom ponímaní. Pán Ježiš má v jednej osobe dvojakú prirodzenosť: ľudskú a božskú.
Kresťanský Západ viac pozoroval pri oslave narodenia Pána ľudskú stránku, Východ zase božskú. Preto na Západe vznikol sviatok Narodenia Pána ako pamiatka vtelenia Božieho Syna; Východ svojím sviatkom oslavoval božskú prirodzenosť novonarodeného Ježiša.
Tajomstvo Vianoc je vyjadrené pravdou: Syn Boží sa stal človekom. Cirkev na Západe kládla dôraz viac na druhú časť tejto pravdy, (stal sa človekom), kým na Východe pozorovali viac pojem (Syn Boží).
Toto dvojaké chápanie Vianoc vyrástlo vlastne z dvojakého liturgického smeru Cirkvi. Západná liturgia rada vidí v Ježišovi Kristovi črty ľudské, východná zasa prízvukuje božskú prirodzenosť a kráľovskú hodnosť Spasiteľa. Orientálny typ kráľa ako neobmedzeného panovníka v sláve a nádhere, akú len Východ mohol vytvoriť, stal sa vhodným obrazom Krista- Kráľa vo východnej liturgii.
Rozličný postoj k osobe Spasiteľovej nie je výplodom rozkolu. Bol on už dávno predtým, kým ešte Západ a Východ žili v príkladnej zhode v jednej Cirkvi. Tam sa nádherne vzájomne doplňovali. Pozorujeme to veľmi výrazne najmä pri oslave narodenia Pána: Západ a Východ si svoje sviatky jednoducho vymenili. Západ prevzal sviatok Zjavenia Pána (Troch kráľov, Epifániu) a Východ sviatok Narodenia Pána (25. decembra). Takto vznikli v celej Cirkvi dva sviatky na oslavu narodenia Ježiša Krista. Hierarchicky vyšší stupeň si však Epifánia ponechala i na Západe.
Pozorujme však naše liturgické oslavy. Podstatu vianočnej liturgie pochopíme najlepšie, keď ju pozorujeme pod zorným uhlom tajomstva: Kristus Kráľ a jeho Nevesta – Cirkev. Potom vianočné obdobie vyjadruje myšlienku: Kristus Kráľ prichádza, aby slávil svadbu s Nevestou – Cirkvou.
Spasiteľ prichádza na svet, prichádza vykúpiť ľudstvo. Prichádza Kráľ, aby oslobodil svoj ľud. Ale aby ľudia mali väčšiu dôveru k nemu, skladá zo seba ozdoby kráľovskej hodnosti (zakrýva božskú prirodzenosť) a berie na seba rúcho žobráka (prirodzenosť ľudskú). Nie je to len fráza: pozorujme len krajnú chudobu okolo novonarodeného Božieho Syna. Pravda, pri narodení Ježiša Krista nachádzame veľa kráľovského a božského (spev anjelov, poklona troch kráľov). Preto staviame vedľa seba dva sviatky:
1.Sviatok Narodenia Pána: Kráľ prichádza v rúchu žobráka;
2.Sviatok Zjavenia Pána: Kráľ prichádza v sláve božstva.
Pred Vianocami sme sa štyri týždne pripravovali na čo najdokonalejšiu oslavu tajomstva narodenia Ježiša Krista. Nevesta – Cirkev, ktorá sa v liturgii často znázorňuje obrazom dcéry sionskej alebo mestom Jeruzalemom, očakáva svojho Ženícha – Krista Kráľa. V tomto duchu sa pripojme aj my k nej.