Pokoja a dobro - katolícky časopis farnosti Markušovce
www.pokojadobro.sk
http://www.pokojadobro.sk/tlac.php/clanok_id=
[ 4. júl 2020 | 06 : 57 ]

KŇAZSTVO

Autor článku: Peter Zimmermann
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005 -2006 Pokoj a dobro
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!
Ilustračné foto , autor: 0

V Prvom liste Timotejovi čítame: „Nezanedbávávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších“ (1 Tim 4, 14). Táto veta Svätého písma nás uvádza do tajomstva kňazského svätenia.

Gesto vkladania rúk, ktoré tvorí súčasť kňazskej, ale aj diakonskej vysviacky v sebe nesie hlbokú symboliku. Je to gesto, ktoré označuje isté vyvolenie a prijatie, zároveň je to gesto vlastnenia. Ak malé dieťa má nejakú hračku a my prídeme k nemu a chceme mu ju vziať, ono na ňu zvyčajne akosi reflexívne položí ruky a povie: „Toto je moje. Toto mi neber.“ Čosi podobné sa deje aj pri vysviacke. Keď biskup položí ruky na hlavu svätenca, akoby tým chcel vyjadriť: „Už nepatríš iba sebe. Patríš aj biskupovi, patríš Cirkvi a najviac patríš Bohu. Draho si bol kúpený.“ Popri tom samozrejme nemožno nevidieť, že od apoštolských čias je vkladanie rúk znakom odovzdávania Ducha Svätého, ktorý je zvrchovaným pôvodcom posvätnej kňazskej moci.
Okrem toho samotné kňazstvo, ale už aj diakonát vtláča do duše muža nezmazateľný znak. Tento znak, keď je raz prijatý, ostáva v človeku stále ako prameň sviatostnej milosti. To naň myslí sv. Pavol, keď píše Timotejovi: „Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe...“
Skutočne, kňazstvo je darom. A dar si nemožno zaslúžiť. Možno ho len v pokore pri-jať. Žiaľ, tomuto daru sa možno aj spreneveriť. Všetci, ktorí prijali tento dar, majú ho v hlinených a krehkých nádobách. Našťastie Boh je silnejší ako človek a iba dôvera v Božiu pomoc dáva povolanému mužovi odvahu kľaknúť si pred otca biskupa, vložiť svoje ruky do jeho dlaní a povedať: „Sľubujem.“ No po tomto „sľubujem“ je potrebné deň čo deň spolu-pracovať so špeciálnou Božou milosťou, ktorá plynie z prijatého daru kňazstva.
Svätý otec Ján Pavol II. v jednej zo svojich kníh sa díva na kňazstvo nielen ako na dar, ale aj ako na tajomstvo. Výslovne píše: „Každé kňazské povolanie vo svojej najhlbšej podstate je veľkým tajomstvom, je darom, ktorý nekonečne prevyšuje človeka. Je to tajomstvo úžasnej výmeny medzi Bohom a človekom. Človek dáva Kristovi svoje ľudstvo. Kristus prijíma tento dar a z človeka akoby urobil svoje druhé ja. Ak nevnikneme do tajomstva tejto „výmeny“, nepochopíme, ako je možné, že mladý človek po počutí slov „Poď za mnou!“ sa zriekne všetkého pre Krista, a pritom je presvedčený, že na tejto ceste sa jeho ľudská osobnosť plne realizuje.“
„Tento svet totiž nepotrebuje kňaza preto, že by mu chýbal ešte jeden muž,“ hovorí Maurice Clavel, „ale preto, aby kňaz bol niekým iným.“
Na záver treba rozhodne povedať, že najväčšou úlohou každého kňaza každého času je deň čo deň nachádzať svoje kňazské dnes v Kristovom „dnešku.“ Preto sa kňaz nemusí obávať, že zostane „neaktuálny“, veď „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8).

PRAMENE: HOLEC, P.: Poznámky z duchovných cvičení pred diakonátom. List Svätého otca Jána Pavla II. kňazom k Zelenému štvrtku 1991. JÁN PAVOL II.: Dar a tajomstvo.