Pokoja a dobro - katolícky časopis farnosti Markušovce
www.pokojadobro.sk
http://www.pokojadobro.sk/tlac.php/clanok_id=
[ 25. august 2019 | 07 : 26 ]

Rozhovor s Mons. Michalom Klučárom

Autor článku: Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005 -2006 Pokoj a dobro
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!
Mons. Michal Klučár , autor: 0

Narodil sa v Markušovciach 20. mája 1921 rodičom Michalovi a Márii, rod. Krotkej. Zo súrodencov najstaršou bola Mária, vydatá Ovčiariková. Nasledoval Michal, potom Štefan, ktorý zomrel ako malé dieťa, potom Agnesa, vydatá Hamráková a zasa Štefan, ktorý taktiež zomrel ako malé dieťa. Nasledovali dvojčatá Jozef, ktorý sa oženil s Katkou Humeňanskou a Rozália, vydatá Vojdulová. Najmladší je Klement, ktorý je ženatý s Teréziou Sendreiovou. Dnes žijú už len traja: kňaz Michal, Agnesa Hamráková, ktorá býva na Odorínskej ceste a Klement Klučár na ulici sv. Jána Nepomuckého v Markušovciach.
Základnú školu navštevoval na Karoľovci v Markušovciach (dnes je tam Špeciálna základná škola na ulici Bystrá), Gymnázium v Spišskej Novej Vsi a teológiu na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Na kňaza ho vysvätil spišský biskup Ján Vojtaššák v roku 1946. Do roku 1951 pôsobil ako kaplán v Liptovskej Lužnej, v rokoch 1951-55 ako správca farnosti Lisková a v rokoch 1955-64 ako správca farnosti Zakamenné. Od roku 1964 pôsobí v Spišskej Kapitule v rôznych funkciách až doteraz (tajomník a riaditeľ Biskupského úradu, správca farnosti a farár).V roku 1992 mu Svätý Otec Ján Pavol II. na návrh spišského biskupa Mons. Františka Tondru udelil čestný titul „kaplán Jeho Svätosti“ (monsignor).


Z rozprávania pána farára Skraka (napísal to v kronike farnosti) si bol vraj v mladosti vynikajúci herec. Hral si vynikajúce dedinské ochotnícke divadlo. Ako si na tieto časy spomínaš?
Ako gymnazista som hrával divadlo. Mali sme vtedy spolok „Six“ (sami chlapci sme si ho založili, lebo nás bolo šesť). Tak sme sa nazývali. Divadlo sme hrávali trikrát ročne: na Vianoce, Veľkú noc a ešte raz v lete. Pani Anna Vartovníková, miestna učiteľka, manželka pána učiteľa a organistu Vartovníka, bola režisérkou. Cvičili sme v škole, ktorá stála naproti Ošustovcu pri kostole (priamo na kopci nad cestou). Väčšinou sme hrali diela od Ferka Urbánka. Mali sme aj iné vystúpenia, napr. na nejakej slávnosti, kde sme recitovali básne. Nemali sme kultúrny dom, ale u pána Mikolaja (pri mlyne), kde bola krčma a aj javisko, tam boli zábavy a tam sme hrávali aj divadlo.

Na priateľov z detstva si ešte spomínaš?
Isteže. Ale som už z Markušoviec preč vyše päťdesiat rokov. Mnohí sa odsťahovali, iných si už Pán Boh povolal. Z mojich priateľov, ktorých z Markušoviec poznám a ešte žijú, sú už všetci starší a primeraní môjmu veku. Na detstvo a na priateľstvá z detstva a mladosti si vždy rád spomínam. Mal som pekné detstvo. Zvlášť dobre si spomínam na Paľka Dobranského, ktorý sa tiež stal kňazom. Boli sme od detstva priateľmi.

Čo rozhodlo, že si vstúpil do seminára a stal sa kňazom?
Naši markušovskí rodičia veľmi dbali, aby sme pri sv. omši miništrovali. Nielen ja, ale celá mládež. Chodievali sme vždy na sv. omše, na poobedňajšie nedeľné litánie. Pamätám sa, že raz pani Rusiňáková z Oľša priviedla svojho syna, už mládenca Laca, ktorý ušiel z kostola na zábavu, v nedeľu popoludní do kostola a musel kľačať pred bohostánkom celé litánie. Ako chlapci sme ho ľutovali. Doma mi mama povedala, že ak by som to urobil ja, že by so mnou naložila podobne. A my sme Laca tak ľutovali. Vtedy za ucho vyťahať, to sme nepovažovali ani za trest. Bolo to niečo normálne. Rodičia držali deti v disciplíne a nábožnosti.
Čo sa týka môjho kňazského povolania, pôsobil u nás pán kaplán Kubičár. My sme sa kňaza báli. Avšak u neho sme videli, že aj kňaz je len človek. A tak som sa pre kňazstvo rozhodol. Ale mnoho tu zohrala aj rodinná výchova, spoločná modlitba, úcta k Bohu a kostolu...

Za tvojich detských čias býval niekto v kaštieli, v Dardanelách alebo na hrade?
Nie, nebýval tam nikto. Ani v kaštieli, ani v Dardanelách. Bolo to prázdne. Iba na hrade bola neskôr škola. Ja som chodil do školy na Karoľovec (dnes Špeciálna škola, vtedy to bola katolícka škola). Na Karoľovci učila pani učiteľka Baldusová, ktorá tam aj bývala. Ak sme urobili niečo zlé, nechala nás po škole. Ona mala čas, bola slobodná. Na hrad do školy chodil brat Klement, kde učil pán učiteľ Ján Majlinger a Ján Hanula zo Spišskej Novej Vsi. Dušan Hanula, jeho brat, mi bol triednym na gymnáziu. V Dardanelách sme hrávali ping-pong.

Čo by si odkázal dnešnej markušovskej mládeži?
I keď viem, že mladí majú málo času, lebo sa musia učiť, ale aby si našli čas a využívali tie možnosti, ktoré sa im vo farnosti ponúkajú. Aby si zachovali vieru, aby im raz v budúcnosti bola posilou. Rodičia sa veľa obetujú pre svoje deti, pestujú s nimi šport a všeličo iné. Mali by si nájsť čas aj na udržiavanie viery. Neradil by som vieru v Boha podceňovať, lebo má veľký význam v živote človeka.

Sledoval si úsilie Markušovčanov pri obnove chrámu?
Áno, sledoval som to a teším sa tomu. Chcem sa poďakovať všetkým dobrodincom tejto obnovy chrámu, lebo každý rodák sa poteší, ak vojde do chrámu, kde bol pokrstený a nájde ho upravený, čistý, vynovený. Ak chrám nie je zanedbaný, je to aj dôkaz živej viery. Som vďačný svojim rodákom, že to spoločnými silami dokázali, že počúvli aj zámer svojho duchovného otca a výsledok sa dostavil. V súčasnosti vnútro kostola pôsobí ako jednoliaty celok a majú tam takmer všetko. Aj nádvorie kostola je vkusne upravené. Verím, že moji rodáci budú aj naďalej chrám udržiavať takto pekne. Ale nielen tento, ale aj chrám svojich duší.

Máš možnosť prihovoriť sa svojim rodákom cez stránky farského časopisu Pokoj a dobro. Čo by si im chcel odkázať?
Cítim, že Markušovce sú „zemou“, kde som sa narodil a vyrastal. Tam mám svoje korene. Viem to a aj to takto vnímam. Napokon tam chcem zložiť svoje telesné pozostatky a čakať deň svojho vzkriesenia. Voči Markušovčanom cítim svoju blízkosť. Som jeden z nich.
Taktiež by som sa chcel poďakovať tým, čo patria k „duchovnému jadru“ markušovskej farnosti. To jadro je zdravé a aby zdravé zostalo, vydržalo i rozrástlo sa.
Chcem vyjadriť vďaku aj redakčnej rade časopisu. Ďakujem za ich úsilie, že šíria dobré meno našej farnosti písmom a dokonca, ako som sa dozvedel, aj internetom. Sú príťažlivým príkladom pre ostatných mladých ľudí, aby sa aj ďalší angažovali v prospech druhých v duchovnej i kultúrnej oblasti.