Začínajú školské povinnosti

 (Autor: Peter Lazor)
Autor:Adriana Lazorová
Pridané: 2014-10-13 10:41:12
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Milí rodičia, starosti s vyplnením voľného času našich detí počas prázdnin pominuli, to však neznamená, že si vydýchneme. Školský rok prináša iné, možno niekedy zložitejšie situácie, ktoré musíme popri práci v domácnosti, popri zamestnaní riešiť pohotovo. Chceli by sme i správne, aby naše úsilie malo význam. Školské povinnosti mnohokrát nie sú len povinnosťami našich detí, ale často zaťažujú i nás, rodičov. Samozrejme, inak sa musíme postaviť k domácim úlohám prváčikov, inak  štvrtákov a celkom inak deviatakov či stredoškolákov a nehovoriac už o vysokoškolákoch, ktorí už zväčša nepotrebujú naše rady, ale naše bankové účty. Mnohokrát my, rodičia, máme snahu pomôcť našim žiačikom natoľko, že sa stávajú nesamostatnými a zvyknú si na pomoc mamky alebo ocka natoľko, že ak rodič z nejakých dôvodov absentuje pri domácej príprave, dieťa sa stáva bezradným a výsledky v škole sa výrazne zhoršia. Ako tomu predísť? Prváčik sa stretáva s novým prostredím v škole, novým režimom práce, s novou atmosférou, novou pani učiteľkou a je veľmi dôležité, aby mu rodič povzbudzovaním pomáhal prekonávať každú neistotu. Niektoré deti prvý ročník hravo zvládnu, iné sa musia veru riadne natrápiť, aby pochopili a naučili sa všetko potrebné. V snahe pomôcť, iste nie je správne napísať úlohu za dieťa. Veľmi ľahko by to mohlo považovať za samozrejmosť. Rovnako je dobré, ak spočiatku chystáme učebnice spolu mamka a dieťa pekne podľa rozvrhu. Neskôr však môžeme vyskúšať, či si dieťa chystá učebnice podľa rozvrhu samo, mamka len dohliada na správnosť. No a ku koncu školského roka si už môže pomôcky chystať prváčik celkom sám, pričom nevylučujeme možnosť „náhodnej“  mamkinej kontroly. Je veľmi dôležitá pochvala za každý úspech, za každý pokrok, ktorý dieťa vykoná. Tešme sa spolu. Pochváľme ho i pred známymi či starými rodičmi, aby cítilo radosť zo svojich úspechov. To platí i vo vyšších triedach. Žiak či žiačka by sa mal postupne osamostatňovať i v učení podobným postupom, ako to bolo opísané pri chystaní školských potrieb. Iste, s učením to nejde až tak rýchlo, ako s pomôckami. Je však dobré, ak si už druháčik skúša písať úlohy sám, možno niekedy najprv na nečisto do cvičného zošita, niekedy možno pomôcť kontrolnými otázkami, ak dieťa nevie hneď zareagovať na danú úlohu. Veľmi nesprávne je, keď rovno nadiktujeme čo, kde a ako napísať. Možno je to pre rodiča jednoduchšie, no nepomôže tým dieťaťu rozmýšľať a takisto ho ukráti o radosť z vyriešenia problému. Rodič najlepšie vie vycítiť, kedy už dieťa pomoc pri písaní úloh nepotrebuje. Dieťa je šťastné, ak niečo zvládne samo, zvlášť, keď to vie oceniť i rodič. Zaiste sú dobré i občasné kontroly zošitov či vedomostí. Niekedy sa nám úlohy zdajú neúmerné veku dieťaťa, dieťa by ich iste samo nezvládlo, alebo si povieme: „Tak tomu, veru, ani ja nerozumiem“. Vtedy je možno namieste porozprávať sa s učiteľom, rozdiskutovať s inými rodičmi, či aj ich deti majú podobné problémy. V niektorých prípadoch možno vyhľadať pomoc psychológa. Je však dobré mať na mysli i to, že každé dieťa je výnimočný dar od Boha, každé má od narodenia iné danosti, iné prednosti. Preto nie je podstatné, aby to moje dieťa sa učilo najlepšie v triede, aby dosahovalo čo najlepšie výsledky v každej oblasti. Rodič pozná talenty svojho dieťaťa a je dobré, ak ich podporuje a pomáha rozvíjať. Ak však cítime, že je oblasť, ktorú dieťa stopercentne nezvláda, ba dokonca má k nej odpor, nie je potrebné nútiť ho do niečoho, čo je preňho nedosiahnuteľné. Stačí v takejto oblasti byť hoci aj priemerným. Ak rozvíjame skutočný talent dieťaťa, ľahko ním prekryje svoje vlastné medzery. Napríklad taký herec Tom Cruise nevie čítať, speváčka Lucie Bíla nepozná noty, Karel Gott je vyučený automechanik, no niekto v nich objavil talent, ktorý sa ďalej rozvíjal a dnes sú slávni. Kto vie, čo raz bude z našich detí? Možno lekári, vedci, kňazi, inžinieri, možno dobrí herci, možno zruční stolári, automechanici, murári, vľúdne predavačky či poriadkumilovné upratovačky. Nie je dôležité, čím budú, dôležitejšie je, aby svoju prácu vykonávali s láskou a zodpovedne. Jedno dievčatko, na otázku dospelých, čím chce byť, keď vyrastie, odpovedalo: „Ja budem mamičkou“. Čo k tomu dodať?
Adriana Lazorová
longchamp pliage pas cher cruga.co.uk sac longchamp louis vuitton outlet louboutin uk shoes sac longchamp pas cher
Snímka: Peter Lazor