Sprav si ma, Pane, nástrojom

Autor:Adriana Lazorová
Pridané: 2009-05-14 15:36:14
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Deti sa občas pýtajú: „Prečo my chodíme do kostola a kamarátka s rodičmi nie? Prečo sa my modlíme a inde sa nemodlia?“ a podobne. Je niekedy dosť ťažké odpovedať na rôzne detské otázky. Verím však, že čo sa týka chodenia do kostola, každý z nás to vie svojím spôsobom vysvetliť. Možno povieme, že nevieme, nerozumieme, prečo iní nechodia, ale vieme, že my chodíme preto, že tam počujeme o Ježišovi, Jeho živote, Jeho láske, že sa tam s ním stretávame. Tiež, že kde sú dvaja, alebo traja prítomní v Jeho mene, On je tam s nimi. Možno im povieme, že tam môžeme počuť i to, ako sa máme správať v živote, ako robiť niektoré veci lepšie. Môžeme si tam zaspievať, oddýchnuť, rozmýšľať, vložiť Bohu do rúk naše starosti, vyžalovať sa v tichosti, prežiť pokoj. Deti cítia, aký máme postoj k bohoslužbám. Ak povieme, že Pán Ježiš nás každý deň pozýva na hostinu, na svadbu, pretože svätá omša je veľká slávnosť a toto prirovnanie o svadbe možno ďalej rozvinieme, deti sa iste zapália. Veď, ktoré dieťa by nešlo rado na svadbu? Na tejto svadbe sa každú nedeľu oslavuje Ježišovo zmŕtvychvstanie. Isteže je dobré viesť aj rozhovor tým smerom, že vysvetlíme osobitne samotnú nedeľu, jej prežívanie, zasvätenie, že v tento deň môžeme byť celá rodina spolu, môžeme navštevovať blížnych, odpočinúť si, načerpávame silu do ďalšieho týždňa. Naopak ľudia, ktorí nedeľu nesvätia, sú vyčerpaní, nervózni, nemajú nikdy na nič čas. A čo znamená pre nás modlitba? Niekedy sa možno naši malí pri modlitbe nudia a odmietajú sa modliť, niekedy si ozaj povedia:  „Prečo ja musím a ten môj kamarát nie?“ Tak tu je zas možnosť povedať, že my sa naozaj nemusíme modliť, ale môžeme sa zhovárať o tom, aký je život bez modlitby, bez Boha a na druhej strane, ako nás modlitba s Bohom spája. Osobne uprednostňujem modlitbu celej rodiny spolu, keď všetci každý deň, približne v tú istú dobu, kľakáme k modlitbe a vzdávame vďaky za celý prežitý deň, zaspomíname, čo sme prežili – dobré i zlé, poprosíme za nás i za blížnych o pomoc a ochranu – teda modlíme sa vlastnými slovami, rozprávame sa osobne s Bohom, Ježišom a Máriou. Potom pridáme i desiatok ruženca. Priateľka mi rozprávala, ako raz večer s manželom museli deti nechať chvíľu samé a odišli na pol hodiny za povinnosťami, po piatich minútach sa však vrátili po zabudnutú vec a deti našli kľačať pri postieľkach s ružencami v rukách. Úžasné. Deti cítia hĺbku viery v rodine a podľa toho sa aj samy správajú. Každá nábožensky založená rodina má svoj vlastný rituál, svoj vlastný spôsob modlitby, každý by mohol rozpovedať svoj osobný zážitok rodinnej modlitby a to je správne. Deti nie vždy však vydržia modliť sa, preto si myslím, že nie je na škodu modlitbu spestriť spevom detských piesní, či „ukazovačiek“, aby aj deti prežili radosť s modlitby. Tiež čítanie obrázkovej biblie pomôže deťom hlbšie prežívať vieru, prostredníctvom biblických príbehov sa dá veľa deťom vysvetliť. No a dnes už existuje toľko hodnotných ilustrovaných detských náboženských kníh, ktoré nám zaiste pomôžu pri výchove a rozhovoroch s našimi malými pokladmi, ktoré nám Boh zveril. A tak sa rodičia stávajú sprostredkovateľmi viery, nástrojom Božím.