Deväť mesiacov na príchod, žiadny čas na odchádzanie

Deväť mesiacov na príchod, žiadny čas na odchádzanie (Autor: archív redakcie)
Autor:Veronika Cvengrošová
Pridané: 2007-10-31 12:33:21
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Ľudský život je pominuteľný. Človek sa narodí, buduje svoj osobný život i statky, ktoré mu pri tom pomáhajú a nakoniec umrie. Je to spravodlivé?
Každý sa snaží niečo v živote dosiahnuť, natrápi sa v práci, buduje si rodinu a zrazu to príde. Koniec. Nestihne povedať ani zbohom ľuďom, ktorých tak ľúbil.
Smrť prichádza často veľmi nevhodne. Zastihne nás nepripravených, nevyrovnaných, často v hneve pre veci, ktoré sa neskôr, keď je „po všetkom“, javia banálne. A čo ľudia, ktorých dotyčný opustil? Tí, pre ktorých znamenal tak veľa a oni mu to nestihli povedať? Možno vo vzduchu ostali visieť nedoriešené veci, ktoré potrebovali akúsi bodku. Ospravedlnenie, objatie, posledný bozk, čarovné slovíčko lásky či úcty...
V dávnych časoch minulých, keď sa voda sypala a piesok sa lial, premýšľali filozofi o narodení, živote a smrti a prišli k zaujímavému záveru. Podľa nich, človek si v prenatálnom (maternicovom) svete až príliš uvedomuje život. Má ruky, nohy, vyvinuté zmysly, hoci nie v takom rozmere ako v natálnom svete po narodení. Jednoducho si tam nažíva a nepremýšľa nad tým, čo bude, keď jeho rozprávka v maminkinom brušku skončí. Naraz príde chvíľa narodenia. Udiala sa zmena, pri ktorej bábätko zabúda, ako mu bolo v brušku a zvyká si na okolitý svet. Na jeho farby, vône, prírodu či teplo domova. Vedie viacmenej pokojný život, pokúša si ho nejako zariadiť, spoznáva útrapy lásky, podvodov a podrazov a znenazdajky príde niečo, s čím ešte tak skoro nerátal. Naraz, ako blesk z jasného neba, sa už ocitá niekde inde. My to nazývame smrť, no podľa spomínaných filozofov, to je len akési prerodenie sa zas do iného sveta. A aj keď tam celkom iste nebudeme mať končatiny a vôňa nedeľného obeda nám bude zrazu cudzia, charakter našich osobností nám snáď ostane spolu so spomienkami na najkrajšie chvíle pozemského života.
Koľkí z nás by chceli odísť kamsi do neznáma s vysporiadanými vecami, s pocitom, že sme tu spravili, čo sme mohli, s vierou v to, že sme nezabudli povedať najdrahším, ako ich ľúbime a že sme pre nich spravili čo najviac? Dovolím si tvrdiť, že všetci. Preto povedzme hneď a zaraz všetkým naokolo, čo k nim cítime. Neodkladajme to na neskôr, lebo to je čas neurčitý a vôbec nemusí prísť.
Mami, oci, babi, sestričky a celá moja rodina a blízki priatelia, ľúbim vás a chcem, aby ste o tom vedeli!
Týchto pár riadkov venujem dedkovi, ktorému som to, bohužiaľ, povedať nestihla...