Encyklika „Laborem exercens“ o ľudskej práci

Encyklika (Autor: archív redakcie)
Autor:Anna Dudová
Pridané: 2007-10-31 12:27:54
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Ján Pavol II. vydal 14. septembra 1981 sociálnu encykliku Laborem exercens o ľudskej práci. Jej cieľom, ako sa zdá, je zmeniť pohľad na ľudskú prácu.


Podľa niektorých autorov pápež poukazuje na pôvodný biblický ideál ľudskej práce. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu; šesť dní pracoval a siedmy deň oddychoval. Človeka poveril, aby vládol nad touto zemou: „Ploďte sa a množte a naplňte zem a podmaňte si ju“. To znamená, že prácou sa človek stáva podobným Bohu, ktorý ho stvoril. Z tejto biblickej tézy vyplývajú nasledovné dôsledky: v práci človek nachádza naplnenie vlastnej identity, lebo potvrdzuje, že nad zemou panuje, dotvára ju, a tak vlastne realizuje sám seba (porov. Laborem exercens, 6), ba láskou k práci sa človek zveľaďuje, rozvíja, zdokonaľuje (Laborem exercens, 11). Lenže to nie je všetko. Práca je aj predpokladom pre život v rodine a pre život v spoločenstve. Kto si chce založiť rodinu, musí pracovať, aby ju uživil, aby sa postaral o svojich najbližších. Preto je práca znakom hlbokej ľudskosti voči vlastným rodinným príslušníkom, lebo im pomáha žiť a rozvíjať sa, vzdelávať sa; práca je v istom zmysle pre každého člena rodiny školou opravdivej ľudskosti. Lenže človek nežije len v rodine, ale aj v širšom spoločenstve ľudí a aj tomuto spoločenstvu má prispievať svojou prácou v prospech spoločného dobra, spolupracovať na budovaní lepšej a dokonalejšej ľudskej rodiny ako spoločenstva ľudí, ktorí si pomáhajú, aby sa im ľahšie a lepšie žilo. Napokon treťou konzekvenciou ľudskej práce je fakt, že v nej človek rozpozná svoju vlastnú ľudskú dôstojnosť a veľkosť. V práci človek objaví vlastnú čnosť pracovitosti, ktorá ho robí dôstojnejším a lepším človekom. Ale v práci človek objaví aj čnosť solidarity, aby uvedomujúc si vlastnú dôstojnosť i dôstojnosť iných ľudí, nedopustil nové formy otroctiev, nespravodlivosti a ponižovania ľudských osôb (Laborem exercens, 8).
Čo sa týka druhej roviny encykliky, tá je poznačená duplicitným konfliktom. Prvým je konflikt medzi kapitálom a prácou. Dochádza tu k odcudzeniu ľudskej práce, ktoré je poznačené s poprevracaním hodnôt. Kapitál, zisk sa stal cieľom a ľudská práca nástrojom na jeho nadobudnutie. Takéto chápanie veci je pre cirkev neprijateľné, pretože človek musí ostať vždy dominantným a nemôže byť „ponížený“ na nástroj zisku. Toto je jeden z omylov súčasnej doby. Druhým je materializmus, ktorý materiálnosť kladie nad duchovnosť: viac mať znamená viac byť. Cirkev však tvrdí opak opäť v mene dôstojnosti človeka. Do tohto problému zapadá aj konflikt medzi vlastníctvom a prácou. Ak na jednej strane cirkev nepopiera súkromné vlastníctvo a dôrazne ho vyzýva rešpektovať, na druhej strane toto vlastníctvo musí rešpektovať princíp prosociálnosti každého vlastníctva. Nemôže sa hromadiť bohatstvo pre bohatstvo, ale každé vlastníctvo musí mať aj prosociálny a charitatívny rozmer, aby medzi nimi nedochádzalo ku konfliktom (Laborem exercens 13-14).
Nemalo by sa zabúdať, že Spasiteľ prinavrátil človeku jeho dôstojnosť i jeho pôvodné poslanie a zameranie k spáse. Preto aj ľudskej práce sa dotkol rozmer vykúpenia a môže sa hovoriť o spiritualite práce. Predovšetkým táto spiritualita spočíva v syntéze činnosti a kontemplácie: ako sa Boh teší pri pohľade dielo stvorenia, aj človek sa môže tešiť z plodov svojej práce. Alebo ako Boh odpočíval po vykonaní diela stvorenia, tak aj človeka sa môže tešiť z oddychu, ktorý prežíva po dobre vykonanej práci. V takomto chápaní syntézy kontemplácie a činu, sú Boh a človek veľmi blízko a môžu prežívať úzke spoločenstvo lásky a spolupatričnosti. V rámci spirituality možno hovoriť aj o evanjeliu práce: každá práca nesie so sebou aj ľudský pokrok, ktorý, ak sa vykonáva v spojení s Kristom, stáva sa evanjeliom práce. Evanjeliom, ktorým ohlasujeme zvesť o Božom nebeskom kráľovstve. Napokon, a aj to treba priznať, prácu treba vykonávať „v pote a námahe“. Preto práca je aj pokáním za ľudské hriechy. Ale nie je to niečo zlé, nie je to trest v presnom slova zmysle, ale obrátením, očistením od hriechov. Aj v tom spočíva spiritualita ľudskej práce, ktorú tak výnimočne načrtol Ján Pavol II. v encyklike o ľudskej práci.