SÚ KANONIZAČNÉ PROCESY ZVLÁŠTNOSŤOU?

Rozhovor s postulátorom kauzy blahorečenia božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka - Jánom Dudom

Boží sluha biskup Ján Vojtaššák (Autor:  )
Autor:Martina Skúpa
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V Katolíckej cirkvi existujú procesy blahorečenia a svätorečenia. Vždy prvá fáza tohto procesu prebieha na diecéznej úrovni pod vedením diecézneho biskupa a druhá na Kongregácii pre kauzy svätých vo Vatikáne. Ak by sme siahli po štatistických údajoch, procesy blahorečenia a svätorečenia sa začali vykonávať zvlášť po založení spomínanej rímskej kongregácie pápežom Sixtom v roku 1588. Od tohto roku až po záver pontifikátu Pavla VI. v roku 1978 bolo vyhlásených za blahoslavených 808 osôb a za svätých 296 osôb. Súčasný pápež v tejto činnosti predstihol všetky rekordy: za 23 rokov svojho pontifikátu vyhlásil za blahoslavených 1284 osôb a za svätých vyhlásil 455 osôb. O tejto zvláštnej činnosti Katolíckej cirkvi sme sa porozprávali s postulátorom kauzy blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka Jánom Dudom.

• Ako sa vlastne človek môže stať svätým?

Svätci to nie sú drevené sochy, ktoré vidíme v našich kostoloch tak, ako ich zobrazili umelci. To sú živí a konkrétni ľudia, ktorí sa usilujú žiť svoj život zodpovedne, čestne a v úprimnom živom vzťahu s Bohom. Preto apoštol Pavol vo svojom liste nazýva „svätými“ členov cirkevného spoločenstva v Korinte. V tomto zmysle sa každý človek môže stať svätým. Ak však máme na mysli tých, ktorých pápež vyhlásil za blahoslavených alebo za svätých, tí v súčasnosti musia prejsť osobitnou procedúrou skúmania ich života, jednoducho musia prejsť procesom blahorečenia a svätorečenia. Skúma sa, či zomreli v povesti svätosti, či žili čnostným a príkladným kresťanským životom (to je prípad vyznávačov) alebo či milovali Boha viac než svoj život, čo je zase prípad mučeníkov. Svätým v tomto zmysle sa už hocikto stať nemôže, ale iba ten, kto spĺňa stanovené kritériá.

• Kto navrhuje „adeptov“?

Návrh môže podať každý, nie je to obmedzené. Problémom však ostáva, či navrhovateľ dokáže znášať pracovnú i finančnú náročnosť a dlhé trvanie takýchto procesov.

• Ako vyzerá celý proces, od chvíle kedy je niekto navrhnutý, až dovtedy kým človeka vyhlásia za blahoslaveného? Ako dlho to trvá? Aký bol najdlhší a aký najkratší čas od návrhu až po blahorečenie a kto to bol?

Filozofia procesu blahorečenia je pomerne jednoduchá: vytvorí sa umelý spor. Osoba alebo inštitúcia, ktorá navrhuje osobu na proces blahorečenia si ustanoví konateľa, ktorý dokazuje povesť svätosti, hrdinskosť čností alebo mučeníctvo. Tento konateľ sa nazýva postulátorom a na ňom spočíva bremeno dokazovania. V procese účinkuje aj odporca, ktorý „vyťahuje na svetlo Božie“ všetko negatívne v živote adepta na svätosť a predkladá to sudcovi, ktorý dôkazy za i proti zapisuje a archivuje. Toto sa koná z dôvodu určitej istoty duplicitne: najprv na úrovni diecézy a potom na úrovni Kongregácie vo Vatikáne. Ale aj tak konečné rozhodnutie prináleží Svätému Otcovi. Procesy beatifikácie obvykle trvajú dlho. Nedisponujem informáciami, ktorý proces a ktorej osoby bol najdlhší, ani ktorý bol najkratší. Podľa najnovších cirkevných zákonov sa takýto proces nemá začať skôr než po piatich rokoch od smrti „adepta“ a nie neskôr ako po tridsiatich rokoch od jeho smrti. Pápež však môže udeliť výnimky. Ale ak sa už mám vyjadriť, podľa môjho názoru jedným z najkratších procesov blahorečenia a svätorečenia bol proces zakladateľa personálnej prelatúry Opus Dei španielského kňaza sv. José Maria Escríva de Balaguer (1902-1975), ktorý bol veľmi skoro po svojej smrti vyhlásený za blahoslaveného a tohto roku bol vyhlásený za svätého. Myslím si, že niečo podobné čaká aj nositeľku Nobelovej ceny Matku Teréziu z Kalkaty. Pre porovnanie uvádzam, že pápeža Jána XXIII. (zomrel v roku 1963) už v tom istom roku chceli biskupi zhromaždení na koncile aklamáciou vyhlásiť za svätého. Jeho nástupca Pavol VI. však nariadil riadny beatifikačný proces a vyhlásený za blahoslaveného bol až v roku 1998. Podobne dlho trval aj proces blahorečenia stigmatizovaného talianskeho kapucína pátra Pia, ktorý zomrel v roku 1968 a vyhlásený za blahoslaveného bol iba tohto roku.

• Existuje ešte funkcia „diablov advokát“? Sú niektoré funkcie, už medzičasom zrušené? Čítala som, že v rámci „tímu“ pracujú napríklad lekári – prečo?

Názov „advocatus diaboli“ je skôr ľudový názov osoby, ktorý funguje v procese ako odporca blahorečenia. Jeho presný a cirkevnou legislatívou určený názov je „promótor spravodlivosti“. Sudca si pri posudzovaní predložených dôkazov „za“ i „proti“ blahorečeniu pomáha tímom odborníkov z oblasti histórie a archívnictva, ďalej tímom teológov a tímom lekárov. Úloha lekárov je mimoriadne dôležitá pri posudzovaní zázračných uzdravení na príhovor „adepta“ na svätorečenie. Lekári však nemôžu vyhlásiť, že tu ide o zázrak, lebo zázrak nie je medicínskou realitou, ale teologickou. Lekári môžu iba deklarovať, že spôsob uzdravenia medicína pri súčasných medicínskych poznatkoch nevie vysvetliť. Posúdiť, či ide alebo nejde o zázračné uzdravenie, prináleží iba teológom.

• Môže sa stať svätým aj neveriaci, ktorý žil príkladným životom? Sú také prípady?

Bude to znieť neuveriteľne, ale môže a verím, že sú aj také prípady. Žiada si to však bližšie upresnenie. Podľa náuky Katolíckej cirkvi svätými sú predovšetkým tí, ktorí žijú s Pánom v nebeskom kráľovstve. A druhý vatikánsky koncil v Lumen gentium učí, že aj tí, čo žijú úprimne podľa svojho svedomia a bez vlastnej viny nepoznajú Boha, môžu dosiahnuť spásu (Lumen gentium 14). Je to priam revolučná myšlienka koncilu. Ale na druhej strane Katolícka cirkev si neosobuje právo vyhlasovať za blahoslavených a za svätých členov iných Cirkví, náboženských spoločností alebo ateistov. Čestných a statočných ľudí však Katolícka cirkev má vo veľkej úcte a vážnosti.

• Ján Pavol II. vraj vyhlásil za blahoslavených a za svätých najviac osôb. Prečo je to tak?

Súčasný Svätý Otec vyhlásil za blahoslavených a za svätých viac osôb, než to dovtedy urobili všetci pápeži dohromady. Ján Pavol II. je v mnohom originálnym. Myslím si, že aj pri procesoch blahorečenia a svätorečenia sa prejavila jeho originálnosť. Sekretár Kongregácie pre kauzy svätých z Vatikánu túto jeho činnosť nazval „novou evanjelizáciou prostredníctvom svätých“. Kam pápež cestuje, prináša tamojším veriacim dar: príklad svätej osoby, ktorá žila uprostred ľudu konkrétnej krajiny, príklad, ktorý im je blízky, ktorý by ich mal motivovať k lepšiemu a čestnejšiemu životu.

• Zdá sa, že proces blahorečenia nie je práve najlacnejšia záležitosť? Koľko to stojí a kto to platí?

Iste, žijeme v komerčnej spoločnosti a zaujíma nás to. Ale presnú sumu odo mňa nečakajte, lebo to závisí od viacerých okolností: ako dlho proces trvá, koľko ľudí na tom pracuje, či treba spisy, ktoré idú do Vatikánu prekladať do svetového jazyka a podobne. Finančné bremeno leží na ramenách toho, kto o blahorečenie alebo svätorečenia žiada. V Cirkvi sa však neodmeňuje podľa vynaloženej pracovnej námahy, ale tak, aby služobníci Cirkvi mohli slušne žiť. Ak je však niektoré cirkevné spoločenstvo chudobné a má zjavne „adepta“ na svätosť, urobí sa takýto proces aj zadarmo, alebo vypomôžu cirkevné spoločenstvá z iných krajín. Ak sa dnes napríklad vedie proces blahorečenia Matky Terézie, ktorá bola celý život chudobná ako kostolná myš, nech nikto netvrdí, že jej sestry, ktoré žijú podobne v krajnej chudobe, zasypú pracovníkov procesu ich zakladateľky štedrými finančnými príspevkami.

• Koľko blahorečených má Slovensko. Má už aj nejakých svätorečených?

Slovensko je malou krajinou. Za svojich svätých považujeme sv. Cyrila a Metoda a ich žiakov na čele so sv. Gorazdom. Potom máme sv. Andreja-Svorada a Benedikta, pustovníkov a napokon troch svätých košických mučeníkov. V roku 2001 bol blahorečený otec biskup Peter Pavel Gojdič, prešovský eparcha a mučeník komunizmu a tiež páter Dominik Trčka.

• Ktoré osoby zo Slovenska sú predmetom procesu blahorečenia?

Otec biskup Ján Vojtaššák, rehoľná sestra Zdenka, Andrej Chmel, otec biskup Buzalka a otec biskup Hopko. O iných neviem.

• Ako to vyzerá s blahorečením biskupa Vojtaššáka?

Podľa môjho názoru normálne. Veci sa skúmajú. Diecézna fáza sa ukončila a momentálne prebieha rímska fáza skúmania vo Vatikáne.

• Boli medzi blahorečenými ešte nejaké ďalšie kontroverzné osoby? Počula som napríklad o pápežovi Piovi IX.

Iste, očakávali by sme, že „adepti“ na blahorečenie a svätorečenie by mali byť priam absolútne dokonalými ľuďmi. Skoro anjelmi. Lenže ono tak v skutočnosti nie je. Aj oni sú iba ľudia, ktorí mali svoje chyby, nedostatky. Iba Boh je dokonalý. Preto „kontroverznosť“ osoby považujem za relatívny pojem. Katolícka cirkev má vlastné kritéria na to, koho môže vyhlásiť za blahoslaveného alebo svätého. Tieto kritériá, žiaľ, niekedy chcú určovať ľudia, ktorí tomu niekedy nerozumejú, ale aj tí, ktorí dokonca nie sú členmi Katolíckej cirkvi. Postoj takýchto ľudí nie je najšťastnejší. Malo by sa viac dôverovať tým, ktorí seriózne a krok za krokom skúmajú život a činnosť „adepta“ blahorečenia a ktorí najlepšie vedia či majú alebo nemajú odporučiť Svätému Otcovi vykonať patričný krok. Pre veriaceho človeka by nemal byť problém Cirkvi i pápežovi veriť i dôverovať.

• Môžete mi prezradiť aj nejaké kuriózne situácie?

Počas mojich rímskych právnických štúdií sme raz poobede v čitárni sedeli so spolužiakom, istým Talianom a čítali dennú tlač. Spolužiak napokon zložil polooficiálny vatikánsky denník l´Osservatore romano a povedal: „Mám pocit, že veľa Poliakov v poslednej dobe ide do neba“ (v denníku si prečítal, že Ján Pavol II. opäť vyhlásil nejakého svojho rodáka za blahoslaveného). Ja som mu pohotovo odpovedal: „Ale určite ich v nebi čaká prehojný počet Talianov“. Jeho poznámka totiž nezodpovedala realite, lebo najviac blahoslavených a svätých Ján Pavol II. vyhlásil zo španielskej jazykovej oblasti (Španielsko a Latinská Amerika, potom nasleduje Taliansko a Poľsko je ktovie na ktorom mieste). Napríklad len 11. marca 2001 Ján Pavol II. vyhlásil v Ríme za blahoslavených 223 Španielov naraz. Božie dary a milosť si nikdy netreba závidieť.