Popolec

Vonkajšok alebo znak?

 (Autor: Miroslav Čačík)
Autor:Valentín Kokoruďa
Pridané: 2007-03-03 14:43:14
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Tlačil som sa raz na popolcovú stredu v zástupe veriacich vychádzajúcich z kostola. Všimol som si, že čím bližšie sme boli k východu, tým častejšie bolo možné sledovať rovnaký úkon. Každý si rad radom vytiahnutou vreckovkou utieral tú „čiernu škvrnu“ na čele. Musím sa priznať, že vo mne ako v mladom človeku to začalo vrieť. Čo je to za kresťanstvo?

Veď pred malou chvíľou som tých istých ľudí videl, ako čakali na udelenie popolca. Stáli hrdo v rade, odvážne a verejne manifestovali svoju vieru a túžbu po pokání. Prečo zrazu taká zmena? Patrí viera len do kostola? Žeby toto celé bola len nejaká náboženská pretvárka? Strach vyjsť z masy a byť „iný“? Alebo sa v nich ozvala prílišná hrdosť a sebavedomie, ktoré neznesie z pohľadov druhých začudovanie či posmech? Rozhodol som sa... Možno mladícky, nerozvážne, po svojom... Ja budem iný! Idem svedčiť o svojej viere! Po tomto rozhodnutí moja cesta viedla rovno do centra, do rušných ulíc preplnených ľuďmi. Aj tí najviac uponáhľaní ľudia sa trochu pozastavili, keď zbadali na mojom čele, ako „vyznávam“ svoju vieru. Mnohí len nechápavo pokrútili hlavou. Našli sa aj takí, ktorí ma ľudsky a súcitne upozornili, že som špinavý. No pre tých ostatných som sa stal terčom úškľabkov, posmechu, vtipných až urážajúcich poznámok. Pochopil som svoj omyl. Vsadil som tiež na vonkajšok a pretvárku a tadiaľto cesta svedectva nevedie. Od tej chvíle som prestal odsudzovať tých, ktorí si čelo utreli už v kostole. Chápal som ich už lepšie a napokon, čo keď práve oni boli vo svojom srdci pevne rozhodnutí zmeniť svoj život a robiť pokánie? To vie posúdiť jedine Boh, pretože len on vidí do našich tajných kútov srdca.

Popol ako znak

Znak v liturgii má svoj veľký výz­nam. Značenie popolom je symbolom pokánia a kajúcnosti. Samotný znak však nestačí. Je nutné prepojiť ho so skutkami. Pôstne obdobie nás pozýva prežiť spolu s Ježišom štyridsať dní v modlitbe, pôste a v pokání. Ale nie ako pokrytci, ktorí robia dobré skutky iba preto, aby sa ukázali pred svojím okolím. Skutky nemajú byť zamerané na nás, ale na Boha ako cieľ a motív nášho konania. Znamená to nerobiť preto, aby sme vyzerali dobrí, ale aby ľudia videli v nás dobrého Boha. Ježiš nás pozýva konať v skrytosti. „Nech tvoja ľavá ruka nevie čo robí pravá...“ „Ak sa ty chceš modliť, zavri za sebou dvere...“ „Keď sa postíte, nebuďte zamračení, aby ľudia videli... Porov. Mt 6, 3.6.16 Urobil by som dobrý skutok aj vtedy, keby som vedel, že nikto o tom, čo som urobil, nebude vedieť?

Vonkajší znak

Áno, aj vonkajší znak je potrebný. Pomáha nielen nám uvedomiť si hĺbku a zmysel tajomstva, ale môžeme ním vydávať aj svedectvo okolo nás. Nemali by sme sa za to hanbiť. Ale vonkajší znak bez skutkov je naozaj len pretvárkou. Ak vonkajší znak, tak potom aj konkrétne skutky.
Možno sme si niektorí na popolcovú stredu utreli čelo od popola ešte v kostole. Možno sme si znak kajúcnosti ponechali dlhšie. Dôležitejšie však je to, čo sme si odniesli v srdci. Je teda popolec náboženskou pretvárkou alebo skutočným znakom pokánia? To záleží od každého z nás. Prial by som si, aby svet a zvlášť mladí ľudia v nás kresťanoch videli a našli vzor a istotu opravdivého svedectva, že svoju vieru, pokánie, modlitbu a pôst nielen vyznávame, ale predovšetkým žijeme.