VIANOCE MÔJHO DETSTVA

Permanentné Vianoce

Vianoce (Autor:  )
Autor:Vladimír Pavlík
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Vianoce sú sviatkami radosti dieťaťa. Sú najkrajšími sviatkami roka. Vianočný čas to je aj hviezdnatá obloha, srieň, biely sneh, najdlhšie noci, najkrajšie dni, vôňa ihličia, vanilky a teplo domova. Ale podstata Vianoc je v duchovnej sfére.

Vianoce sú dotyky s podstatou ľudskosti. Boh z lásky k človeku poslal svojho Syna – lásku, aby sa stal človekom a my, aby sme sa stali Božími deťmi. Boh je Láska (Deus Caritas est), lebo „Chlapček sa nám narodil – Boží Syn prišiel k nám“.
Slovenský národ má svoje vianočné tradície. Tie patria k nášmu životu ako radosť a žiale, ako spevy a smútky, ako krása a život. Preto všetky naše vianočné zvyky vyjadrujú radosť z príchodu Božieho Dieťaťa, lebo večnosť sa dotkla zeme i nás.
Náš ľud pôstom a pokáním očakával tú chvíľu, kedy k nám prišlo „Svetlo zo svetla“. Radosť z narodenia Božieho Syna vyjadrujeme účasťou na polnočnej sv. omši. Na rannej – pastierskej sv.omši vítame „slnko spravodlivosti- a na tretej sv. omši veriacich z plnej radosti srdca oslavujeme „Slovo, ktoré sa telom stalo“ (verbum caro factum est).V takomto duchu vnímame vianočný čas.
Štedrý deň bol pre nás vždy pracovný. Zvyčajne sme pripravovali drevo na ohrev, akoby sme chceli Ježiška privítať v teple príbytku. V tento deň sme dodržiavali pôst, a to nielen od mäsitých jedál. Chceli sme tým naznačiť, že cítime s Ježiškom, ktorý k nám prišiel v chudobe.
Dom sme upratali, duše sme si očistili vo sviatosti pokánia už počas adventu a čakali sme hlas zvona, ktorý zvolával celú dedinu k večernému stolu – ku štedrej večeri. Okolo stola zostala jedna stolička voľná, pre Pána Ježiša. Len ak bol pozvaný hosť – ak nemohol večerať so svojimi – vtedy on obsadil voľnú stoličku. Tak sme vyjadrili myšlienku zo Sv. písma „kto prijme jedného z mojich bratov, mňa prijme.“
Veľký dôraz sa kládol na úpravu vianočného stola. Aj keď boli chudobnejšie roky (neúroda, vojna, nezamestnanosť), na stole nechýbali orechy, figy, makové koláče, ryba, kapustnica, jabĺčka. Prv, ako sme zasadli za stôl, rozsvietili sme sviečky na stromčeku, na ktorom boli rôzne ozdoby často vyrobené rukami členov rodiny. Na stole bola sviečka, ktorá pripomínala Pána Ježiša ako večné svetlo. Mama pod vlastnoručne vyšívaný obrus položila peniaze, aby nás šťastie neopustilo. Prv, ako sme začali jesť, otec išiel podať kúsok z každého jedla dobytku, aby nám slúžil pri dorábaní chleba. Potom, po prečítaní krátkeho textu zo Sv. písma nasledovala krátka modlitba a spomienka na tých, čo nás predišli do večnosti. Počas večere bolo tiché, akési sviatočné ovzdušie kvôli tomu, aby sme narodeného Ježiška nezobudili. Pre nás deti to bolo veľmi tajomné a krásne.
Po večeri sme v modlitbe ďakovali za všetky dobrodenia počas roka. Zvyšky jedál sa nechávali na stole až do budúceho dňa – do prvého sviatku vianočného. Darčeky bývali skromné a mali úžitkový charakter.
Potom sme sa my mladší rozbehli po dedine „po spievaní“. Za vianočné spevy sme si vyslúžili od susedov a známych drobný peniaz, ktorý bol potrebný „na písanky.“ Potom sme už čakali len na polnočnú.
Centrom Vianoc bolo vždy konanie pre dobro a osoh našej duše. Všetky zvyky slúžili myšlienke „narodil sa Spasiteľ“. Vianoce slúžili i k utuženiu rodinných zväzkov, na spomienky, ale i na nádeje do budúcna.
Som vďačný rodičom i teraz vo vyššom veku, že mi odovzdali dar viery v slávení Vianoc.
To sú tie permanentné Vianoce v našom srdci.