Budem sa snažiť hlásať pravdu

Rozhovor s Cyrilom Hamrákom

Cyril Hamrák (Autor:  )
Autor:Mária Krotká-Košalová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

1. Dá sa povedať, že máš za sebou dôležitú etapu vo svojom živote. Jedna sa uzatvára, druhá otvára. Aký je to pocit? Si mladý kňaz a vstupuješ do "normálneho" reálneho života.

Každý človek, ktorý ukončuje prípravu na svoje povolanie, pociťuje takú zdravú bázeň pred tým, ako bude pôsobiť v spoločnosti. Zvlášť tie povolania, ktoré si vyžadujú prácu s ľuďmi sú o to náročnejšie. Pocit zodpovednosti za svoje konanie, správanie a slová majú v týchto povolaniach svoje miesto. A to platí samozrejme a predovšetkým o kňazoch, ľuďoch, ktorí v tomto svete šíria radostnú zvesť evanjelia. Na druhej strane sa veľmi teším a mám radosť z toho, že aj ja svojím životom a konaním sa budem snažiť hlásať Pravdu. Spása duší je základným cieľom celej Cirkvi a samozrejme aj mojím. A povedzme si otvorene, že pre nás veriacich nič nemá väčšiu hodnotu.
Neviem, prečo si väčšina ľudí myslí, že seminár je uzavretý priestor, z ktorého vás vypustia po vysviacke. Kto má oči a pozerá, kto má uši a počúva, nemôže ostať ľahostajný voči problémom „normálneho“ reálneho života a tváriť sa, že o nich nevie. Seminár bol pre mňa veľkou školou života. Boh si nájde vždy mnoho spôsobov ako pripraviť svojich služobníkov na pastoráciu. Ak aj žijeme „oddelení“ od sveta, neznamená to, že nežijeme v ňom, alebo žijeme v nejakej svojej ideálnej predstave. Už Otcovia cirkvi uvádzajú, že toto vylúčenie kresťanov zo sveta nemusí byť materiálne, ale morálne. Znamená to, že sa učíme svet, t.j. všetko s čím sa stretávame, inak hodnotiť než noviny, obrazovka, pouličné reči, chúťky človeka či verejná mienka. Vždy ide o hľadanie Božej pravdy vo svetle evanjelia.

2. Kedy si vlastne pocítil Božie volanie či vnuknutie stať sa kňazom?

Boh povoláva človeka rôznym spôsobom a len on určuje čas, kedy si „rezervuje“ jeho srdce. Na povolanie je potrebné pozerať v duchu Ježišových slov: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ Ja som sa od útleho detstva „motal“ okolo oltára a viera či kontakt s kňazom boli neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Prvé záchvevy či podnety k povolaniu boli teda už v detstve. Ale nežil som stále s myšlienkou, že to mám jasné. Vo svojom osobnom dozrievaní a v zakúšaní krásy mladosti a života som skúšal inklinovať aj k iným povolaniam či životnému stavu. Skúšky povolania boli a budú neraz ťažké. Ale keď vo vnútri pociťujete to „rezervované“ srdce, vždy sa rozhodnete pre to, k čomu vás Boh povoláva. Každé duchovné povolanie je veľká Božia milosť a dar pre toho, kto ho prijal, ako aj pre tento pominuteľný svet.

3. Kto bol v živote tvojím vzorom-príkladom, ktorý ťa pozitívne motivoval k tomu, aby si si vybral práve toto povolanie?

Pre každého kresťana je najväčším motívom a vzorom Ježiš Kristus. Je aj mojím vzorom a učiteľom, jemu slúžim. Čo sa týka ľudských príkladov, nemám vyhranený nejaký ideál, ktorý by som mal potrebu nasledovať. Každý človek prináša do tohoto sveta čosi svojské. Ak sa otvorí Božiemu pôsobeniu, je schopný naplno rozvinúť krásu svojho srdca a to je hodné nasledovania. A ľudské srdce, v ktorom prebýva Boh, dokáže byť veľmi krásne.
Je veľa príkladov života svätých, kňazov, ľudí, ktorých som poznal a stretol. V každom z nich bolo a je čosi, čo ma oslovuje a čo si beriem za príklad a vzor v nasledovaní. Za všetkým je však potrebné vidieť Ježiša, ktorý človeku odhalil jeho veľkosť a dôstojnosť.

4. Vieš sám veľmi dobre, že dnešná doba je veľmi hektická a náročná na vzájomnú komunikáciu. Máš už svoju konkrétnu predstavu o svojej budúcej pastorácii vo farnosti, kde budeš pôsobiť? Je aj konkrétna veková skupina farníkov, ktorej by si sa chcel špeciálne venovať?

Kňaz je tu pre všetkých ľudí. Komunikácia s nimi je pre neho nevyhnutná. Človeka spoznáš po reči, vraví jedno príslovie. A keď sa chceme navzájom poznať a pomáhať si na ceste života, musíme spolu rozprávať. Často záleží z akej pozície. Ak sa človek, ktorý zastáva v spoločnosti taký post, v ktorom komunikácia zohráva dôležitú úlohu, bude tváriť ako nedobytné bralo, ktoré si drží od ľudí odstup, ostane sám a nevyužitý vo svojom poslaní. Ale ak bude mať záujem o človeka ako osobu, o jeho dobro, o jeho názor na vec, dohodne a porozpráva sa s každým. O tom som silne presvedčený.
Predstava o pastorácii je jedna vec a realita je druhá vec. Keďže som v pastorácii nebol, nemôžem hovoriť, na čo sa chcem zamerať. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že budem robiť to, čo bude potrebné a aktuálne. Viem však, že veľmi dôležité bude moje osobné svedectvo života. Ak by chýbalo, všetko úsilie vyjde nazmar. To veľmi dobre viem. A k akej skupine farníkov mi bude najbližšie, to ukáže budúcnosť.

5. Aké sú tvoje plány do budúcna, chceš sa venovať len pastorácii alebo sa plánuješ aj ďalej venovať štúdiu?

Do pastorácie sa veľmi teším. Preto som študoval, aby som bol ľuďom na blízku a spolu sme kráčali do Božieho kráľovstva. Byť jednoduchým a dobrým kňazom je pre mňa podstatné a úplne postačujúce. Aby sme však boli v Cirkvi aktuálni a vzdelaní je potrebná permanentná formácia ducha a rozumu, čo zabezpečí predovšetkým štúdium. Študovať teda isto budem, ale v akej forme, to nechám na Božiu prozreteľnosť.

6.A na záver, čo pozitívne by si chcel odkázať našim čitateľom?

Milujte Boha a jeho Cirkev. Vždy hľadajte pravdu. Svedčte svojím životom o Kristovi aj napriek nedokonalosti a chybám nás kňazov. Nikdy sa nenechajte znechutiť, pretože Ježiš, jedine Ježiš je svetlom nášho života.

7. Zachováš nám aj naďalej svoju pisateľskú priazeň?

Ak to bude možné, tak veľmi rád.

Za rozhovor ďakuje Mária Krotká