Bol som toho svedkom

 (Autor:  )
Autor:Cyril Hamrák
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Veriaci ľud Spišskej diecézy 11.novembra slávi sviatok svojho patróna sv. Martina z Tours, biskupa. Zdalo sa, že aj tento deň bude prežitý tak ako po iné roky. Slávnostná svätá omša zvyčajne v tento deň tvorí podstatnú časť spomienky na tohto sympatického patróna našej diecézy. Tak to aj bolo. Ale predsa to nebolo všetko. Udalosti posledných dní vo vnútri cirkvi Spišskej diecézy vytvárali zvláštnu atmosféru očakávania. Do Spišskej Kapituly sa mal vrátiť biskup. Je už mŕtvy, no zdá sa, že jeho život bude hovoriť a myslím, že už prehovoril aj po fyzickej smrti, nech to s jeho procesom dopadne akokoľvek. Spišská Kapitula prijala na večný odpočinok svojho biskupa Mons. Jána Vojtaššáka. Takto sa stala z tradičnej slávnosti historická udalosť.
Piatok 8. 11. 2003 bol dňom, kedy sa po 53 rokoch od svojho odvlečenia vrátil zosnulý biskup do centra svojej diecézy. Niečo po pol jednej poobede sa na Kapitule rozozvučali všetky zvony. Vítali svojho biskupa, ktorému pred rokmi zvolávali Boží ľud na slávenie omše. Zvony a ticho. Iba tie zvony. Je to paradox, ale niekedy je lepšie, keď ľudia nechajú za seba hovoriť zvony. Zneli veľmi dôstojne a vyjadrili všetko potrebné. Zástup bohoslovcov, predstavených, rehoľných sestier a hŕstky veriacich sa zhromaždil pred budovou seminára. Ich telá vytvárali koridor, ktorým mali prejsť biskupove pozostatky. Neviem, čo sa preháňalo mysľou tých, ktorí mali to šťastie a česť zúčastniť sa tejto udalosti. Dá sa len povedať, že všetkých postupne napĺňala akási bázeň. Čakanie, myšlienky, modlitby a zvedavosť prerušilo prichádzajúce tmavé auto. Sedeli v ňom dvaja ľudia. Som si istý, že samotný šofér na tieto kilometre precestované s biskupom Vojtaššákom nikdy nezabudne. Z auta vystúpil postulátor Ján Duda, ktorého tvár prezrádzala veľkú sústredenosť, bázeň a opatrnosť. Otvoril zadné dvere auta a vtedy sa pohľady všetkých okolostojacich stretli v jedom bode. Určení diakoni vyňali malú drevenú rakvu z auta. Až na organizačné pokyny pri aute všade naokolo vládlo posvätné ticho. Pozostatky biskupa prechádzali cez koridor veriacich a za ním sa vytváral zástup, ktorý putoval za rakvou do Katedrály. Biskup opäť vedie veriacich. Zosnulý biskup, bolo to zvláštne. A kde? Tam, kam ho vždy viedol, k Bohu. Pred oltárom Sedembolestnej Panny Márie v Zápoľského kaplnke je už pripravené miesto – kamenný sarkofág na uloženie rakvy. Ale ešte nie je ten správny čas. Sarkofág pozostatky biskupa Vojtaššáka prijal až 11.11. pri slávnostnej odpustovej sv. omši. Vedľa malej rakvy svietil symbol zmŕtvychvstalého Krista - paškál. Zhodou okolností naľavo od tohto oltára je bohostánok katedrály. Čelo rakvy s pozostatkami bolo nasmerované priamo naň. Odpočívajúci biskup a v jeho pozadí živý Boh. Žeby biskup opäť prehovoril? Tento obraz privodil myšlienku, že cesta pre nás všetkých je jasná a priama. Aj dôvod, prečo sa toto všetko udialo, je jasný, netreba iných vysvetlení!
Po vstupe všetkých do katedrály a po chvíli osobnej modlitby sa ujal slova otec biskup Sečka. Desiatok svätého ruženca a známa modlitba za blahorečenie Božieho sluhu spojila myšlienky a pocity nás všetkých do prežívania neznámeho. Po skončení posledného amen sa pozostatky opäť v tichu preniesli do pripravenej miestnosti v katedrále, kde čakali na deň sviatku sv. Martina. A tak odpočívajúci biskup ostal v katedrále štyri dni. Keby tie štyri dni boli za jeho pozemského života, bol by za ne veľmi vďačný. Historická chvíľa, tak jednoduchá, tak veľavravná, tak tichá, tak pokojná a skromná. Bol som jej svedkom a vydávam svedectvo.