Staroba z pohľadu psychiatra

Autor:MUDr. František Hamrák
Pridané: 2009-05-14 10:40:34
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Starý človek nie je iba „predmetom“ záujmu, starostlivosti a služby. On sám totiž môže priniesť cenný vklad do evanjelia života. Môže a  má využiť bohaté skúsenosti, ktoré dosiahol v priebehu rokov svojho života, aby ich odovzdával ako múdrosť a svedectvo o nádeji a láske.
Hovorí sa, že staroba nie je smutná preto, že sa končia všetky radosti, ale preto, že končí nádej. Totálna závislosť starého človeka býva niekedy označovaná ako „druhá závislosť “, alebo „druhé detstvo“. Kým závislosť dieťaťa je chápaná prirodzene, u starého človeka chýba perspektíva, ktorú umocňuje beznádej.
Starnutie a staroba je ale prirodzená, posledná etapa vývoja človeka. Podľa WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) sa delí na včasnú starobu: 60  – 74 rokov, vlastnú starobu alebo sénium: 75 – 89 rokov a u 90 a viacročných hovoríme už o dlhovekosti. V posledných desaťročiach štatistické údaje naznačujú, že sa postupne rodí čoraz menej detí a na druhej strane pribúda starých ľudí.
Procesy starnutia mozgu sa stávajú základom rozvoja mnohých vekovo podmienených ochorení, starnutie môže prejsť do choroby, môže utvárať predpoklady na rozvoj chorôb, choroby sa môžu sčítavať. S rastúcim vekom sa zhoršuje schopnosť nášho prispôsobovania, sťažená možnosť ovládať vonkajšie prostredie v človeku vyvolá ešte väčší pocit bezmocnosti, zvýšenú mieru vzťahovačnosti, nepokoja, neurotického reagovania. V starobe pribúda množstvo iných strát, ktoré mladý človek nepozná, napríklad strata vnímať okolitý svet zrakom, sluchom. K najčastejším psychickým poruchám patria depresie a demencie: zlyhávanie pamäti na nové udalosti, strata orientácie, poruchy v správaní. Veľmi častým a závažným spúšťačom depresie je smútok vyvolaný napríklad stratou zamestnania, pričom človek nie je schopný nájsť uspokojivé naplnenie zmyslu života v dôchodku a zmysluplnú náhradu za pôvodné zamestnanie a tiež strata blízkeho človeka. Napriek všeobecne dominujúcemu kultu mladosti  zdôrazňujúcemu silu, vitalitu, krásu, výkon a úspech, existujú určité celospoločenské tendencie posilňujúce obraz aktívneho starnutia. Odborné vedecké štúdie opakovane prinášajú výsledky vyvracajúce jednostranné negatívne mýty o beznádejnosti a nemennosti života v staršom veku. Pre aktívnu angažovanosť starnúceho človeka v každodennom živote je dôležitá fyzická, ale aj psychická kondícia. Je uznávaná schopnosť celkovej psychickej regenerácie a rozvíjania sa bez ohľadu na vek. Dôležitý je prístup k realite, ktorú postupujúci vek prináša. Postoj človeka k realite staroby môže byť flexibilný alebo tvrdošijný. Flexibilný alebo konštruktívny prístup je charakterizovaný pružnosťou a ochotou prehodnocovať svoje staré ciele a prispôsobovať ich novým životným podmienkam a nájdenia zmysluplnosti života. Tvrdošijnosť alebo deštruktívny egocentrický postoj naopak, predstavuje tendencie v správaní jednotlivca lipnúť na vopred stanovených cieľoch a plánoch navzdory prekážkam a nevýhodám, neschopnosti prispôsobiť sa novým podmienkam. Narastaním bezvládnosti, závislosti, zlyhávaním nielen telesného, ale najmä duševného ostáva starý človek odkázaný na pomoc najbližších príbuzných, čo je v dnešnej štruktúre oddelenej mladej rodiny veľký problém.
Aj napriek tomu sa snažme týmto ľuďom vytvárať rodinné domáce prostredie, pretože umiestnenie v sociálnych zariadeniach predstavuje pre starého človeka, ale aj pre samotných príbuzných doživotnú psychickú traumu a tiež to nesvedčí o našej kresťanskej zrelosti.