Odpúšťanie sebe samým

(Z materiálov českého psychiatra a trvalého diakona MUDr. MAXA KAŠPARŮ a slovenského jezuitu pátra JOZEFA ŠUPPU)

--------- (Autor:  )
Autor:Peter Zimmermann
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V Liste apoštola Pavla Rimanom nachádzame povzbudivé slová:
„Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ pýta sa apoštol Pavol. „Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ (Rim 8, 35) .
Skutočne, nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky (porov.: Rim 8, 38-39). Odlúčiť nás nemôže nič, ale pravdou je aj to, že nie vždy sme schopní prežívať túto Božiu lásku a pociťovať ju – hoci ona neprestáva. Jednou z príčin, pre ktoré sa cítime akoby nemilovaní, zatrpknutí, užialení, či namosúrení azda aj sami na seba, je skutočnosť, že hoci nám Boh možno už dávno odpustil naše hriechy, my sami sme si ešte neodpustili.
Odpustiť sebe je často rovnako ťažké ako odpustiť druhému - ak nie dokonca ešte ťažšie. Logika modlitby „Otče, náš“ , ktorú sa modlíme azda denne, je však jasná. Hovorí o tom, že ak chceme, aby Boh odpustil naše hriechy, musíme aj my odpustiť tým, ktorí sa previnili voči nám. Sú však v živote situácie, keď neublížime priamo iným, ale skôr sebe, a preto aj sebe samým by sme mali odpustiť.
Môže vzniknúť i otázka: Ako to urobiť, aby sme si to, čo už raz od-pustíme, viac nepamätali? Sú predsa veci, o ktorých povieme, že sme ich už odpustili, no napriek tomu si ich pamätáme ďalej – možno aj celý život.
Tu si však treba uvedomiť, že naše vzájomné vzťahy nevychádzajú z hlavy, ale zo srdca, a preto by sme nemali odpúšťať z hlavy, ale zo srdca. V pamäti skutok môže ostať, ale vo vnútri, na srdci, nás už nemusí ťažiť. Odpustiť teda neznamená zabudnúť. Odpustiť znamená nevyčítať. V istom zmysle sa už zbytočne ku skutku nevracať, opäť ho nerozoberať, nevyhadzovať na oči...
Ale to isté platí aj vo vzťahu k sebe samým. Možno by bolo dobré si v tejto chvíli spomenúť na svoj najväčší hriech, na hriech, ktorý nás v živote azda najviac mrzí. Ak sme ho vo sviatosti zmierenia vyznali a oľutovali, iste nám Boh už odpustil, no ostáva otázka, či sme aj my odpustili sami sebe. Ak nie, urobme tak teraz! Pamätať si ho možno budeme ďalej, ale nemusí viac ťažiť naše srdce a naše podvedomie.
Mnohí ľudia sú vo svojom živote stále nešťastní, lebo sa neustále obracajú späť a hlavne si prezerajú svoje staré rany. Neustále znova a znova prežívajú dávne udalosti svojho života, znova drásajú svoje staré jazvy; nedovolia, aby sa celkom zacelili. Ich archívy spomienok sú pre nich tým najsilnejším prameňom roztrpčenia.
Čas však nie je možné vrátiť späť ani o jeden okamih. Naša pamäť i podvedomie sú plné ukončených udalostí, ktoré už nezmení ani náš hnev, ani naše slzy. Biť hlavou proti nezrušiteľnému múru dokonaných udalostí, znamená nadarmo plytvať svojimi silami.
Vo svetle a teple Božej lásky je teda potrebné prijať všetky bolestné a zahanbujúce spomienky nášho života jednu po druhej a pritom dôverne hovoriť nebeskému Otcovi: „Otče, odovzdávam ti to.“
Doprajme si teda túto skúsenosť – skúsenosť odpustenia sebe samým. Nakoniec, tak sa predsa modlíme: „...odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom... “, ako i my odpúšťame sebe samým...