Učiteľské povolanie - škola lásky

S pátrom Matejom po návrate z Assisi v jedálni kláštora v Trnave (Autor:  )
Autor:Adriana Lazorová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Milí čitatelia, ak sa spojí návšteva krásneho rodného kraja s objavovaním krás ľudskej duše, môže vzniknúť aj takýto zaujímavý rozhovor, ktorý pripravila Adriana Lazorová. Ide o jej rodáka, p. Františka Babiara, pre ktorého je názov nášho časopisu – františkánsky pozdrav Pax et Bonum veľmi blízky. Nielen preto, že sv. František z Assisi je jeho osobným patrónom, ale vyučoval dokonca na Gymnáziu sv. Františka z Assisi v Žiline, ktoré zriadila Kongregácia školských sestier sv. Františka roku 1991. Vďaka tomu sa mohol aj prostredníctvom praktického života sestier v komunite bližšie zoznámiť s františkánskou spiritualitou.

→ Aký je váš vzťah k Bohu? Ako sa začal prehlbovať váš vzťah k Bohu?

Mám to šťastie, že som vyrastal v kresťanskej rodine, ktorá prakticky žila svoju vieru. Dodnes si živo premietam liturgiu cirkevného roka mojich detských rokov – aj s takými obradmi, ako je napríklad požehnanie ozimín. V istom zmysle som takto celkom prirodzene , spontánne začal žiť životom viery, pričom veľmi silný a sugestívny vzor i oporu som mal v milujúcej a milovanej mame, jednoduchej dedinskej žene, ale nesmierne múdrej, hlbokej, nábožnej, pracovitej a citlivej. Prehlbovanie viery je podľa mňa procesuálna záležitosť a prípady radikálneho zlomu, akéhosi osobného damasku nie sú typické pre duchovný život. Skôr každodenné úsilie, sprevádzané milosťou a požehnaním. Ako každodenný chlebík. Ak človek úprimne túži po prehlbovaní viery, prosí o to a robí hoci drobnučké kroky, Boh sa ako vždy postará aj o napĺňanie tejto túžby. V čase i prostriedkami. Má spôsob aj na taký tvrdý a komplikovaný orech ako som ja. On najlepšie vie, koľko starostí mu robím. Jednako chcem podčiarknuť význam istých „navštívení“, a zaklopaní, na ktoré však človek môže reagovať protichodne. Mám na mysli krízy a utrpenia v celej štruktúre osobnosti: telesnej, duševnej i duchovnej. Cez ne sa mi Boh pravidelne pripomína a upozorňuje ma, že čosi nie je v poriadku, že napriek všetkým ohraničeniam čaká odo mňa viac a verí, že sa toho aj dočká. Veď je so mnou. Na tomto mieste musím zdôrazniť, že ide o požiadavku viery, ktorá žije skutkami. A tak vstávam s krížom i krížikmi sa vlečiem ďalej, najmä keď oči sa už častejšie upierajú na Golgotu.

→ Ste autorom mnohých článkov uverejnených v Katolíckych novinách. Kedysi ste prispievali aj do Serafínskeho sveta. Čo bolo podnetom na písanie týchto článkov a básní?

Priznávam sa, že verše som začal písať po päťdesiatke a poviedky po šesťdesiatke. Predtým som napísal zopár úvah a rečí, ktoré mali príležitostný charakter. Jednoznačne však vyhlasujem, že sa nepokladám za toho, čo píše. Bytostne si totiž uvedomujem, že ak predsa niečo napíšem, je to milosť, dar. Tým nechcem povedať, že u profesionálov nejde o to isté. Pán ma poctil týmto darom a chce, aby som občas, keď mi dá jasné vnuknutie niekedy takmer slovne sformulované, niečo napísal na jeho oslavu a na povzbudenie iných. Keď som niekedy na začiatku svojich literárnych pokusov dal prečítať niektoré texty priateľom rovnakej „krvnej skupiny“, povzbudili ma, že síce nejde o nejaké „nobelovky“, ale ich oslovujú, a preto by som mal niečo podniknúť, aby si ich aj iní mohli prečítať. A tak som sa osmelil a poslal som niektoré ukážky do rôznych kresťanských periodík. Ešte predtým som publikoval úvahy v Učiteľských novinách, kde mi vyšiel aj krátky medailónik s niekoľkými ukážkami z poézie. Vtedy som sa vyznal, že moje texty vznikajú ako isté osobné meditácie pri príprave na vyučovanie a pri plnení povolania. Čoskoro sa ich poslanie rozkošatilo. Niektorými aktuálnymi básňami modlitbového charakteru sme spestrovali liturgiu žiackych sv. omší najmä v čase ticha po sv. prijímaní, keď sme aj touto formou chceli dať podnet na živší rozhovor s prijatým Ježišom. Prvé texty sa teda točili okolo školy a jej života v mnohorakých dimenziách. Až neskôr som sa pokúsil o univerzálnejší prienik do ľudskej duše, jej bohatých a jedinečných skúseností, osudov, do jej ciest a poznania. Učiteľské povolanie, ale aj peripetie vlastného života mi „prihrali“ mnoho vzácneho materiálu, ktorý ma neraz aj v noci budí a ponúka príležitosť. A tak poslušne vstávam a ponúkam ruku ozajstnému Autorovi, ktorý riadi aj tieto riadky. Takže témy klopú, prosia, zobúdzajú a ja sa usilujem poslušne a pokorne spolupracovať prosiac o svetlo zhora.

→ Kto je vaším najobľúbenejším svätcom a prečo?

Tu by som mal byť opatrný, aby som si nerozhneval nebo. Naozaj som úprimný, ak tvrdím, že sympatizujem s celým spoločenstvom svätých. Keď som v úzkych, „bombardujem“ celé nebo, prosím o pomoc blahoslavených, kandidátov oltára, ba aj duše v očistci, pričom im sľubujem revanš. Jednako častejšie sa obraciam na sv. Augustína, Tomáša Akvinského, Jána z Kríža, Alfonza z Liguori, Jána Bosca, Teréziu z Lisieux, Máriu Goretti, Pia, Editu Steinovú Faustínu ... a na anjelov. Ale ako by to bolo, keby mojím svätcom nebol môj patrón, - sv. František z Assisi. Odmala som pokladal za prirodzené a samozrejmé, že v prvom rade jeho mám milovať, uctievať a prosiť. Podotýkam, že som s tým nikdy nemal ťažkosti. Naopak, čím som starší, tým viac sa k nemu viniem. A on mi to mnohonásobne odpláca. Najmä po návšteve Assisi, kde sme mali vynikajúceho sprievodcu, vášho rodáka, pátra Mateja Ovčiarika. No a po Františkovi je to sv. Terézia z Lisieux. Pod jej ochranu ma zverila moja mama. Od narodenia. Každému z detí našla ešte akéhosi náhradného patróna. Ku všetkým sa modlila za každého z nás osobitne. Dozvedel som sa to od nej, až keď zomierala. Ako ju nemilovať zvláštnym spôsobom - aj pre túto nevšednú spomienku.

→ Povedzte nám niečo o vašom povolaní a o vzťahu k nemu.

Som dôchodca a je mi dobre. Veselo si „dôchodkujem“. Ale pravdepodobne by som takouto odpoveďou asi neuspokojil. Predsa však sa odrazím od toho, že už šiesty rok som dôchodca. Vyštudoval som slovenský jazyk a dejepis na niekdajšej Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove. Od roku 1959 som učil v rozmanitých stredných školách v Žiline. Napriek tomu, že som veľmi rád učil a venoval sa mládeži v rámci rôznych kultúrnych aktivít aj mimo školy, nepatrím k tým, čo vyhlasujú, že byť ešte raz po maturite, znova by si vybrali len a len učiteľské povolanie. Viem si predstaviť seba aj v inom povolaní. Najmä dnes, keď vnútorná sloboda nie je problémom. Za mojich tínedžerských čias bola zložitejšia situácia. Dnešní študenti si už nedokážu predstaviť, za akých podmienok študovala mládež z roľníckych rodín v 50. rokoch minulého storočia. Overil som si to. Učiteľské povolanie za totalitného systému, presnejšie jeho uskutočňovanie je rovnako vzdialené a nepochopiteľné dnešným mladým ľuďom. Možno práve zodpovednosť za stvárňovanie osobnosti mladého človeka viedla viacerých vtedajších pedagógov k tomu, aby napriek šikanovaniu a svetonázorovej diskriminácii s plným nasadením vykonávali svoje povolanie. Aj ja som napriek všetkému prilipol k tomuto poslaniu. Štúdium ľudskej duše , jej mnohorakosti a jedinečnosti, hľadanie osobitej cesty ku každému študentovi bolo nielen dobrodružné, ale predovšetkým obohacujúce. Nútilo ma rásť vedno s mladými, duševne nezostarnúť, zaujímať sa o aktuálne problémy prítomnosti, byť tolerantným, mať úctu ku každému, rešpektovať jeho slobodu. Učiteľské povolanie stalo sa mi najmä praktickou školou lásky, trpezlivosti a obetavosti. Toho, čo dnešnému svetu chýba a bez čoho sa vychovávať a vzdelávať nedá. Občasné zlyhania, lebo aj tak bolo, ma naučili pozývať zvrchovaného Učiteľa za katedru pred zazvonením. O čo viac som sa usiloval, o to viac som sa presviedčal o pravdivosti Ježišových slov z Jánovho evanjelia „lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn15,5). Cirkevná škola mi pomohla prehlbovať duchovnú zložku prípravy na zvládnutie náročného povolania. Najmä v jeho výchovnej zložke. Odborná príprava a nepretržitý všestranný profesijný rast boli totiž samozrejmosťou. Napokon v súčasnosti sa žiaci začínajú profilovať omnoho včaššie ako niekedy a učiteľovi hrozí, že ho môžu kedykoľvek vypískať, ak prešľapuje na mieste. Ak teda odborný rast bol viac-menej samozrejmosťou, výchovná formácia i sebaformácia sa nedoceňovali. A pritom sú východiskom pre všestranný rozvoj osobnosti. Etos povolania, zodpovednosť za príklad musia lomcovať pedagógom pri každom spytovaní svedomia. Preto do drámy povolania vstupuje duchovná zrelosť, využívanie nadprirodzených prostriedkov v každej situácii. Preto aj apelujem: učitelia, modlite sa za žiakov, žiaci, modlite sa za učiteľov, aby ste sa nestali súpermi, ale láskavými spolupracovníkmi na plnení Božieho plánu na tom mieste, ktoré vám určil Pán. Nech vás, vážení kolegovia, netrápi, že nie vždy budete žať ovocie. Úspech nie je v našich rukách. Nech sa teda ani nestane našou starosťou. V našich rukách je úsilie a vernosť hlasu svedomia, posilňovaná milosťami, ktoré určite zodpovedajú úlohám poslania. Prosme všetci, aby učiteľ prijímal žiakov a študentov vedno s ich rodičmi ako dar a v dôvernej spolupráci s nimi pomáhal mládeži objaviť ich osobnú charizmu, viedol ich k zodpovednosti za jej prijatie, rozvíjanie a naplnenie. Rád som vychovával a vzdelával. Bol som vďačný Bohu, že použil aj moje ruky na stvárňovanie osobností, ktoré chceli žiť tak, aby oslávili Boha a pomohli dušiam skutkami lásky a milosrdenstva.