Vianoce môjho detstva

Autor:Monika Hamráková
Pridané: 2009-05-14 10:59:27
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Po nostalgii „dušičkových“ dní prichádzajú Vianoce. Uisťuje nás v tom predčasná výzdoba ulíc i obchodov a najmä neúnavná reklama, ktorá sa nás snaží presvedčiť, čo všetko nám ešte chýba, bez čoho nemôžeme existovať. Je smutné, že najmilšie a najkrajšie sviatky sú aj našou zásluhou výborným biznisom. Čoraz viac uprednostňujeme konzumný spôsob života. Najviac si to uvedomím pri spomienke na Vianoce môjho detstva. Aj keď odvtedy neuplynulo až tak veľa času, predsa boli oveľa skromnejšie a viac duchovnejšie.
Naše mamy sa pred sviatkami nepreháňali po supermarketoch. Počas adventných večerov prichádzali za Pannou Máriou, ktorá si našla vždy iný „symbolický“ príbytok u nábožných ľudí v dedine. V úzkom spoločenstve najmä žien odznievali vrúcne modlitby i krásne adventné piesne, ktoré mám rada dodnes.
K mojím najstarším spomienkam viažúcim sa k predvianočným prípravám patrí výmena starej slamy v slamníkoch a „stružlickoch“ za novú, podľa možnosti z poslednej úrody. Riadne nafúknuté naplnili izbu zvláštnou vôňou. A výborne sa po nich skákalo.

Vianočná kuchyňa

K Vianociam tradične patrila aj vôňa kysnutých koláčov a domáceho chleba. Mamine majstrovstvo v tomto smere vedeli oceniť najmä vnúčatá. Nezriedka upiekla aj iným. Raz ju o to požiadala aj miestna cigánka. A nebolo to len pár kúskov, ale plný vozík, ktorý s radosťou viezla domov. Nám ostala len hŕba špinavého riadu a tiché hundranie. Vianoce sme slávili vždy všetci spolu. Počty stolujúcich sa v každej rodine blížili k dvojcifernému číslu. Roky po vojne vniesli do života nádej a v päťdesiatych rokoch padali u nás rekordy v pôrodnosti. Nedá sa povedať, že to boli ľahké časy. Podobné argumenty pre dnešnú nepriaznivú demografickú situáciu nemajú opodstatnenie. Mali by sme si uvedomiť, že problémom dnešných ľudí nebude ani tak núdza, ale skôr samota.

Zvyky a tradície

„Vilija“ sa niesla v znamení radostného očakávania. Ženy v ten deň nesmeli odchádzať z domu, aby nevyniesli rodinné šťastie. To platilo aj pre nás, dievčatá. A tak vykúpané sme od rána sedeli na prípecku a vyčkávali prvých vinšovníkov a najmä chvíľu, kedy už konečne otec upevní v stojane smrečka či jedličku a prinesie do izby. Tam sme už mali pripravené doma varené čokolády v pestrofarebných pozlátkach, oriešky, medovníčky, jabĺčka i krehké sklenené gule. Pred zotmením otec ešte nakŕmil statok a mohlo sa večerať.
Štedrá večera – to bola predovšetkým hrachová polievka s hríbami, makové lokše, oblátky s medom, orechy, jablká, sušené slivky, neskôr aj vyprážaná ryba so zemiakmi a nejaké pomaranče. Pod stromčekom nás čakalo zopár drobností. Po večeri chodili pod okná susedov a príbuzných dievčatá spievať koledy. Posvätným tichom večera sa ozývali z každej strany a medzi nimi aj trochu trasľavý hlas mojej babky, ktorý až do jej vysokej staroby takto obchádzal všetkých svojich susedov. Jej starosvetské koledy už,  žiaľ, nepočuť a nenájdete ich v žiadnom spevníku. Nám deťom sa ušla aj nejaká korunka. Za takto „zarobené“ som si mohla kúpiť vysnívané korčule. Presne také, aké mali aj uznávané športovkyne na významných svetových podujatiach. Polnočná svätá omša sa v Tepličke do istého času neslúžila a muselo sa ísť do farského kostola. Husím pochodom v bielučkom snehu tam a späť. Ako sme sa potom tešili na „Ježiškove krstinky“ – dusenú bravčovinu z domácej zakáľačky s kysnutým koláčom.

Božie narodenie

Deň Božieho narodenia to bola predovšetkým slávnostná svätá omša a poobedňajšia pobožnosť, kde sme nemohli chýbať. V ten deň sa nekonali žiadne návštevy. Voľný čas sme trávili najradšej pri knihách. Čítali sme všetko, čo nám prišlo pod ruky. Keď nám konečne rodičia kúpili televízor, tak sme radi pozerali hrané rozprávky a poviedky klasikov slovenskej dediny Kukučína a Tajovského s nezabudnuteľným Jožkom Krónerom.
Na Štefana sa hralo ochotnícke divadlo, túto peknú a záslužnú tradíciu naplno rozvinul najmä pán učiteľ František Filip. Po ňom nasledovala tanečná zábava. Predčasom tam nechýbali ani naše mamy. Pousádzané okolo parketu a s pýchou v srdci sledovali svojich synov a dcéry a striehli na záblesky nových začínajúcich vzťahov. To aby bolo o čom klebetiť počas dlhých zimných večerov.