Človek a staroba

Autor:Ján Duda
Pridané: 2014-10-13 11:04:59
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Návod na kvalitné prežitie jesene ľudského života asi nejestvuje, hoci odborníkov tak ako na všetko iné by sme iste našli. Ale sú takí, ktorí radia, že treba zdravo žiť, zdravo sa stravovať, vyhýbať sa stresom, striedmo pracovať. Niektorí toto si až príliš radikálne zobrali k srdcu a nepracujú vôbec. Ale dá sa to? Veď už ani vzduch nie je zdravý, strava je chemicky ošetrovaná a ak by sme chceli žiť bez stresov museli by sme vstúpiť do kartuziánskeho kláštora. A ako striedmo pracovať, keď sa v práci od nás požadujú výkony a vysoká produktivita práce?! Asi nám neostáva nič iné než čakať na starobu a aká bude, taká bude. Ale možno predsa... Žeby sme preto fakt nič nemohli urobiť?

Ako by mala vyzerať staroba?
„Ako by mala vyzerať staroba?“, spýtal som sa istého inžiniera stredného veku. „Nuž – pomaly a zamyslene začínal – starobu by mal človek žiť zodpovedne. Mal by sa pripravovať na večnosť v modlitbe, v pokojnom živote, v účasti na svätej omši, ak mu zdravie dovolí chodiť do kostola. Ale skutočnosť je, žiaľ, často iná. Mnohí sa dajú na pijatiku a nežijú dobrým životom. Ďalší majú komplikované vzťahy a dušu im sužujú problémy. Akoby sa zabudlo, že žijú poslednú etapu svojho pozemského života“.

Dozrievanie
Ľudský život je ako dozrievanie. Stačí sa pozrieť na prírodu, kde je jar, leto, jeseň a zima. Detstvo je jarou ľudského života, je plné radosti, šťastia, rodičovskej lásky, uspokojenia z rastu. Dieťa je ako kvet ľudského šťastia, ako zakvitnutá jabloň plná prekrásnych kvetín ozdobujúcich tento svet. Z jari detstva však prichádza leto duševnej i telesnej zrelosti i plodnosti. Krásny je pohľad na mladých ľudí plných vnútorného šťastia a telesnej krásy a mužnosti. Je to doba plodnosti, tvorivosti, práce a dotvárania sveta. Ale po lete prichádza jeseň. Sily sa strácajú, zdravie je chatrnejšie, rozum už nie je taký bystrý. Tak ako v čase jari človek rástol v sile, v čase jesene sa človek vracia do slabosti. V jeseni leto odchádza, aj keby sme si želali, aby ostalo. Aj v starobe takto človek „odchádza“. Viem, že nie každý sa s tým dokáže zmieriť, vyrovnať, ale to nič na veci nemení: človek jednoducho odchádza. Nepomáhajú ani plastické operácie, odsávanie tukov, odstraňovanie vrások..., lebo vek sa nedá zastaviť tak, ako sa nedá zastaviť čas.
A možno kdesi tu sme pri koreni problému. Život nie je a nemôže byť len leto. Preto by sa mal človek učiť prijímať v hlbokej pokore pre Bohom všetky obdobia svojho života. Viem, že nie vždy sa to zaobíde bez bolesti, bez sĺz bezmocnosti. Ale všetko je v Božom pláne „dozrievania človeka“ pre život večný. Lebo ako hovorí Kniha Kazateľ: Je čas narodiť sa i čas umrieť! Jednoducho odísť.
Dnešný svet nám ukazuje slabosť a odkázanosť na iných ako niečo neprijateľné. Nie je to pravda. Zrelý človek je ten, ktorý sa zodpovedne postavil aj k vlastnej slabosti a odkázanosti na službu iných. Ten, ktorý dokáže v pokore pre Pánom prijať a znášať i tie nepríjemné služby, ktoré už sám vykonať nevládze a nedokáže. A ak ich znáša v pokore a modlitbe za slúžiacich, je obdivuhodný príklad ľudskej zrelosti pre nebo.

Jeseň je skúška leta
Ale jeseň je aj skúška leta. Ľudia v plnej sile by nemali zabudnúť, kto a čo sa skrýva za človekom „ľudskej jesene“, že je to často pamäť naplnená úžasnou ľudskou skúsenosťou, múdrosťou, možno nie naučenou, ale skúsenou nadobudnutou v rozmanitých ľudských osudoch. Mali by pochopiť, že starí ľudia sú bohatou studnicou ľudskej skúsenosti, z ktorej možno čerpať a mali by nechávať čerpať z tejto studnice aj deti.
Tiež sa niekedy stáva, že starí ľudia sú ako deti v zmysle Ježišových slov „ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“. Tak, ako si deti si vyžadujú opateru, tak niekedy si rovnakú opateru vyžadujú aj starí a chorí ľudia. Vyžaduje si to neraz priam hrdinskú obetavosť, trpezlivosť i pokoru na jednej i druhej strane. V takýchto chvíľach netreba zabúdať na Ježišovu trpezlivosť v utrpení i v službe. Preto ani tieto chvíle nemusia byť len chvíľami utrpenia, ale aj obojstranného požehnania.

Čo povedať na záver?
Som presvedčený, že nevymyslím nič nové a úplne sa stotožňujem s názorom spomínaného pána inžiniera v tom, o čom by mala byť staroba človeka: o modlitbe a príprave na život večný. Preto mám vo veľkej úcte starých ľudí, ktorí majú záľubu v modlitbách. Ich modlitby totiž hovoria za všetko, o čom bol a o čom je ich život.
 
louboutin shoes nike pas cher louis vuitton sito ufficiale longchamp soldes air max 90 pas cher Louis Vuitton Pas Cher