VEĽKONOČNÉ ROZPOMIENKY...

Autor:Ján Duda
Pridané: 2007-04-06 18:27:36
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Svätý týždeň a Veľká Noc - spomienky nášho vykúpenia nás privádzajú k vážnejším spomienkam aj na tých, ktorí nás v Pánovi predišli na našej ceste do večnosti. Nevediem si štatistiku, ani v kalendári si nezapisujem dni, kedy si ich Pán povolal... Jednoducho ich nosím vo svojom srdci ako vzácnu spomienku na vzácnych ľudí, ktorých som považoval a stále považujem za svojich blízkych a verím, že pri našom opätovnom stretnutí v Pánovom kráľovstve si budeme mať toho veľa, veľmi veľa čo povedať. A ďakujem Bohu, že som ich mohol spoznať a stretnúť.


Pán Jozef Kamenický bol odo mňa starší a pomerne dosť. Začal hrať v Markušovciach na organe v čase, keď som sa ja ešte len narodil na druhej strane Spiša. Ale stretli sme sa tu v Markušovciach, on so mnou ako organista a ja s ním ako farár. A hneď sme si aj porozumeli. Spájala nás oboch úprimná láska k božiemu chrámu, k markušovskému kostolu. Videl som a vydávam svedectvo, ako veľmi sa tento statočný muž staral o markušovský boží chrám, ako ním žil a čo všetko pre tento chrám vykonal. Aj ja milujem boží chrám a je mojou úlohou sa o chrám starať. A obaja sme si v tom úžasne porozumeli. Ak bolo potrebné niečo opraviť, šiel, staral sa, opravil alebo opravu zabezpečil. Jednoducho nás spájala láska k božiemu chrámu. Potom to bol tiež človek humoru a žartu. A to i vtedy, keď sa iní rozčuľovali. Koľko radostných i žartovných príbehov sme spolu zažili pri oprave kostola alebo fary. Možno ich raz napíšem, ale nie všetky, lebo ich bolo strašne veľa. Alebo možno to ani nebude treba. Možno postačia spomienky a nádej na stretnutie s Bohom a s ním. Preto mi nebolo ľahké, keď som sa s ním musel na tejto zemi rozlúčiť ako kňaz pri vysluhovaní sviatostí a pohrebných obradoch i ako človek so zármutkom v srdci.

Ďalším človekom, ktorého som poznal a vážil si ho, bol pán murársky majster Štefan Kalafut. V čase, keď som ho ja spoznal, mal časy svojej „slávy a uznania“ už za sebou a bol jednoduchým človekom a dôchodcom. Napriek tomu si svoje „majstrovské spôsoby“ a „majstrovskú prácu“ dokázal uchovať. Pre mňa to bol naozaj „pán majster“. Pri opravách markušovského kostola veľmi veľa pomáhal. Veľa toho nenahovoril, len sem-tam nejaké slovo alebo akú maltu treba namiešať, kam ju fúrikom priviesť. Povedal by som, že to bol priam hĺbavý typ človeka, introvert. K jeho osobe patrila neodmysliteľne motorka značky „pionier“. Malo to svoje výhody: robilo to rámus, rýchlo to nešlo, ale pán Kalafut na nej jazdil veľmi dôstojne a vždy v prilbe. Bol to zaujímavý človek. Obdivoval som jeho pokoj a často reagoval iba tým, že pokrčil ramenom. Ale i jeho osobnosť zdobí nezištná práca pri kostole, kde sa napracoval veľmi veľa a aj dnes by sme ho ešte potrebovali. No Pán života a smrti rozhodol, že bolo potrebné sa i s ním rozlúčiť.

V  Tepli­čke bola pani Božena Kračková dôležitou oporou Hospodárskej rady filiálky Teplička. Vnímal som ju ako veľmi rozumne zmýšľajúcu osobu, ktorá veľmi chcela byť Tepličke užitočná a veľa pre Tepličku po duchovnej stránke urobila. Zaslúži si túto spomienku. Viem, ako veľmi túžila po tom, aby Teplička bola samostatnou farnosťou, aby mala svojho vlastného duchovného otca. Chcel som jej a iným podobne zmýšľajúcim ľuďom v tom pomôcť. Žiaľ, táto jej a ich túžba nebola naplnená. Myslím, že to bola tiež jedna z bolestí, ktorú si, okrem iných, odniesla so sebou na druhý svet. Bolesť nenaplnenej túžby. Viem aj to, že ju Pán v živote vyskúšal početnými životnými skúškami. Tou poslednou skúškou bola jej choroba, ktorej podľahla. Dovoľte mi, drahí moji veriaci z Tepličky, aby som sa jej poďakoval za jej prácu, ktorú pre cirkevnú obec v Tepličke vykonala, za jej statočnosť vo viere a modlitbách a za trpezlivosť v utrpení.

V  Tepličke som mal jedného, pre mňa vzácneho človeka, ktorého si taktiež v tichosti nosím vo svojom srdci. Bližšie sme sa spoznali v čase, keď po poškodení môjho auta sme začali parkovať vo dvore u pána Jána Dutku. Stretli sme sa na dvore pri zatváraní brány alebo i v izbičke, kde som občas vkročil sa zohriať počas zimy. Pri týchto stretnutiach sme sa rozprávali a ja som zistil, že je to človek mimoriadne dobrého srdca, jednoducho dobrý človek, verný katolík. Všimol som si, že do kostola chodí aj vo všedný deň, že je nábožný, ale že pozná aj žarty. Veľmi skoro sme si porozumeli a ja som rád počúval jeho povzbudivé i poučné slová. Pán však povolal náhle na večnosť i jeho. A ja nosím tíško v srdci spomienku na jedného – podľa mňa – dobrého človeka, ktorého mi Pán doprial stretnúť a spoznať na mojej životnej ceste. Odišiel z tohto sveta zaopatrený sviatosťami a ja verím, že sa s ním zasa stretnem. Budem si mať s ním veľa čo povedať, lebo tu na zemi sme si vždy mali čo povedať. A bolo to povzbudivé, poučné, jednoducho dobré.

V Markušovciach som mal v úcte ešte jedného človeka, pána Gaduša. Keď som prišiel do Markušoviec bol už chorý a nechodieval pracovať ku kostolu a vídaval som ho skôr pri svojich cestách na Spišskú Kapitulu na Odorínskej ceste alebo v nedeľu pri kostole, keď šiel na svätú omšu. Vždy úctivo pozdravil, usmial sa, povedal niečo. Mal v sebe istú dávku empatie, ktorá mi dávala pocítiť, že kňazov, ako božích služobníkov, má vo veľkej úcte. Priatelili sa s pánom Kamenickým a čo-to urobil doma zo železa aj pre kostol, pretože bol kováčom. Občas som ho vo dvore videl kuť kone. Bolo mi to blízke, lebo pochádzam z dediny a nie raz som aj ja držal koňovi nohu, aby mu kováč mohol pribiť na kopyto podkovu. Vtedy sa mi zdalo, že držím na svojom chrbáte celého koňa, ktorý sa o mňa opieral a nemal len pár kilogramov. Ale iste sa mi to len zdalo, lebo v skutočnosti by som to naozaj nedokázal. Asi som vtedy pochopil, že nielen človek dokáže uťahať koňa, ale aj kôň človeka. Beťár jeden! Aj pána Gaduša si Pán povolal dosť náhle a bolo sa s ním treba rozlúčiť. Ale byť kováčom považujem za veľké umenie, hoci neviem, či bol vyučeným kováčom alebo samoukom. Ale to vlastne ani nie je podstatné.
Viem, že nemôžem tu pospomínať všetkých, ktorí sú mi drahí a blízki a ktorí nás predišli do večnosti. Mohol by som spomínať aj na ďalších (pán Martin Hamrák, Ambróz Gurčík, Leopold Gatinger a mnohí iní). Mám pocit, akoby s nimi odchádzalo aj trochu niečoho z Markušoviec, Tepličky, Lieskovian... Odchádza pomaly generácia, ktorá roky dávala „punc“ tejto farnosti, týmto filiálkam. Viem, že kvôli ich odchodu tieto cirkevné obce neprestanú existovať, ale predsa v istom zmysle stávajú sa inými. Akými, to ukáže budúcnosť. Chcem však povedať, že aj keď títo moji priatelia a spolupracovníci nás predišli do večnosti, ostávajú tu ich deti, ich príbuzní. A to znamená, že niečo tu z ich „dobrého srdca“ aj ostáva, to niečo, čo ostane verné Bohu a cirkvi, niečo, čo si uchová lásku k božiemu chrámu, k Eucharistii. A napokon musím dodať, že je tu vo farnosti i filiálkach ešte mnoho ľudí dobrého srdca, dobrého zmýšľania. Sú ešte medzi nami, sú našou realitou a preto ešte nie sú predmetom našich intenzívnych spomienok ako tí, ktorí nás predišli do večnosti. Ale sú tu. A je to tak dobré. Nech je za to oslávený Pán, ktorý nás svojím utrpením vykúpil.