BIRMOVKA: KONIEC ALEBO ZAČIATOK?

Otec biskup Imrich pri udeľovaní sviatosti birmovania v Markušovciach (Autor:  )
Autor:Ján Duda
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

O sviatosti birmovania sa niekedy žartovne hovorí, že je to slávnostný „koniec“ praktického náboženského života. Mnohí z birmovancov naozaj prestanú chodiť pravidelne na bohoslužby a často z ich náboženskej ľahostajnosti vytrhne až príprava na sviatosť manželstva, ale ani počas tej sa s takým kresťanom nedá veľa urobiť. Aj keď sa snažím byť realistom, verím, že prevažna časť našich birmovancov si svoje náboženské presvedčenie uchová aj do budúcich dní a rokov.

Spôsob prípravy

Niektorým sa zdalo, že príprava na birmovku bola náročná. Birmovanci sa schádzali raz týždenne na jednu hodinu s vedúcim skupiny na modlitby a duchovný rozhovor. Raz týždenne sa zúčastňovali katechézy, ktorú v kostole dávali kňazi. Okrem toho pravidelne pristupovali k sviatosti zmierenia na prvé piatky a kontrolovala sa ich účasť na nedeľnej sv. omši a na jednej sv. omši v týždni. Napokon každý birmovanec musel absolvovať osobný pohovor s pánom farárom, ktorý overil jeho vedomosti. Iste, aj keď boli obavy a pán farár sa tváril prísne, nikomu sa nestalo, aby bol vylúčený pre nedostatok vedomostí. Každý z birmovancov skúšky urobil.
Príprava bola zameraná na tieto ciele: zážitok z modlitby a duchovných rozhovorov (to zabezpečovali stretnutia s vedúcimi skupín) a tlak na nárast náboženských vedomostí (katechézy kňazov a skúšky). Obe zložky sú plne opodstatnené. Mnohí z birmovancov budú žiť z týchto náboženských vedomostí celý svoj ďalší život, pokiaľ ich trochu „nepritisne“ kňaz v rámci predmanželskej prípravy alebo pokiaľ sami nebudú dbať na rozvoj svojich náboženských vedomostí. Taktiež „zážitok“ s modlitby považujem za mimoriadne dôležitý, lebo v niektorých rodinách sa prestávajú modliť... A budú sa deti modliť, ak sa nemodlia ich rodičia? Skúste si dať odpoveď!

Nebolo to ľahké

Napokon si treba priznať, že ani pre nás kňazov a vedúcich skupín to nebolo ľahké. Neraz sme stáli pred obrovským „balvanom“: ako zvládnuť tých „nezvládnuteľných“, tých, ktorí majú po každom vašom slove „posmešnú“ poznámku a nech by ste robili čokoľvek, neodpustia si ju. Ako zvládnuť tých dospievajúcich „majstrov sveta“, ktorých často zaujíma všetko, ale nič seriózne? Nemyslím si, že takýchto bolo medzi birmovancami veľa, ale boli aj takí a nebolo to s nimi vôbec ľahké.
Boli tam však aj „zlaté duše“, ktorí oplývali usilovnosťou, ochotou, aktivitou. A takýchto bolo vďaka Bohu omnoho viac.
Vyslovujem svoj obdiv a uznanie vedúcim skupín birmovancov, ktorí s veľkou láskavosťou a trpezlivosťou zvládali tých prvých i tých druhých.

Viera a nádej

Tu sa mi žiada vysloviť vieru a nádej. Vkladám ju do rúk rodičov a birmovných rodičov. Prosím vás dbajte na vieru a náboženský život svojich detí a birmovných detí. Neberte svoju úlohu iba za formalitu, ale berte ju vážne. Veďte týchto mladých ľudí „úskaliami“ ich mladosti a nebezpečenstiev do prístavu „pokojnej a vyrovnanej“ dospelosti, aby nestratili svoju vieru, aby sa neprestali modliť, aby neprestali navštevovať v nedele bohoslužby, aby vždy cítili vo svojom živote potrebu Pána Boha. Prosím vás o to pre dobro vašich synov a dcér, pre ich večnú spásu, pre ich večné šťastie!
Podobnú nádej vkladám aj do vedúcich birmovných skupín. Birmovanci vašej skupiny sta stali v duchovnom zmysle akosi „vašimi“. Strávili ste s nimi hodiny a hodiny v modlitbách a duchovných rozhovoroch. Venovali ste im svoj čas, dali ste im kus svojho srdca, dali ste im kus svojej viery a lásky k Bohu, ktorou žijete a dýchate vy. Na to sa nedá zabudnúť. Ale nejde len o spomienky, ktoré iste ostanú. Verím, že si vždy budete hľadať „cestu“ k tým, ktorých ste k birmovke priviedli, že sa budete zaujímať o ich životné i duchovné osudy, že im poradíte a povzbudíte dobrým slovom, príkladom vlastného života i modlitbou. Vopred vám za to ďakujem. Preto aj do vás vkladám svoju vieru i nádej, aj do vás vkladám duchovnú budúcnosť našich tohtoročných birmovancov.
Najväčšiu nádej však vkladám do rúk nášho Pána. Verím, že našu prácu i námahu požehná. Veď sme nielen pracovali, ale aj modlili sa, aby našu prácu, naše dielo požehnal. A je to predsa dielo spásy človeka, dielo jeho duchovnej budúcnosti. Preto verím, že Pán je našou najväčšou nádejou a posilou.

Nová duchovná etapa?

A tak verím a dúfam, že mnohí naši birmovanci sa postavili na štartovaciu čiaru svojej novej duchovnej etapy. Milí mladí priatelia! Želám a vyprosujem vám počas tejto etapy Božie požehnanie a veľa radosti zo života v Duchu Svätom, ktorého ste vo sviatosti birmovania prijali.