Opýtali sme sa na názor mladých

Lenka Pavlíková a Viktória Holečková (Autor: archív redakcie)
Autor:Ján Duda
Pridané: 2006-08-16 18:24:46
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Tentoraz sme dali priestor vyjadriť svoje názory dvom emancipovaným dievčatám z Tepličky Viktórii Holečkovej a Lenke Pavlíkovej

Viktória Holečková po ukončení bilingválneho (nemecko-slovenského) Gymnázia v Poprade sa rozhodla študovať na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku učiteľstvo v kombinácii matematika – hudobná výchova. V súčasnosti nastupuje do druhého ročníka.

Lenka Pavlíková ukončila Gymnázium v Spišskej Novej Vsi a v súčasnosti je druháčkou na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Dokážeš si vytvoriť svoj vlastný názor na nejakú vec alebo situáciu?
Viktória: Záleží to od okolnosti a veci. Ale dosť ľahko sa dám ovplyvniť ľuďmi, ktorým dôverujem. Myslím tu hlavne na mojich rodičov. Ale niekedy si vytvorím svoj vlastný názor.
Lenka: Ak ide o veci, do ktorých sa vyznám, áno, ale ak je to niečo, čomu sa nerozumiem, neviem si vlastný názor ani utvoriť, tobôž nie ešte vyjadriť.

Aký máš názor na svojich rovesníkov?
Viktória: Myslím si, že moja generácia mladých ľudí sa ešte prikláňa k tej od nás staršej generácii. Generácia mladých ľudí, ktorá je od nás mladšia, sa mi javí ako iná. Ich rodičia im viac dovoľujú a viac tolerujú, než nám. A nie je to dobré. Uberá sa to zlým smerom. Ich rodičia by mali voči nim prejaviť viac autority a mať ráznejšie slovo. Dnes si už od nás mladšia generácia nielen veľa dovoľuje, ale aj ich rodičia im veľa dovoľujú. A je to zlé pre jedných aj druhých. Možno je to ovplyvnené televíziou...
Lenka: Sú... jednoducho rôzni.

Viktória, zvolila si si povolanie učiteľky. Nemáš obavy, že to bude čoraz ťažšie vykonávať toto povolanie?
Viktória: Áno, počúvam, že je to stále ťažšie. Možno rozmýšľam dosť optimisticky, ale chcem pomôcť rodičom pri výchove ich detí. Aby to, čo im oni nedajú v rámci výchovy doma, som doplnila ja výchovou a vyučovaním v škole. A potom je to aj o vlastnom živote. S hudbou som spojená od malička (hrávala som na flaute a teraz hrávam na organe) a matematika ma baví.

Lenka, o čom ako mladý človek snívaš?
Lenka: O šťastnej budúcnosti, o spo­kojnosti, o rodine, o tom, aby som doštudovala...

Máš svoj názor na politiku?
Viktória: Asi je potrebné mať vlastný názor aj na politiku. Ale priznám sa, že ešte nemám jasný názor na správu vecí verejných.
Lenka: Politika je jedna z tých vecí, do ktorých sa málo rozumiem, takže tu neviem vyjadriť svoj názor.

Čo povieš na pápeža?
Viktória: Bola som na stretnutí mládeže s pápežom v Kolíne nad Rýnom v Nemecku. Pripadal mi strašne chladný. Nemala som z tej omše duchovný zážitok. Bola som aj v Rožňave, keď tu bol ešte Ján Pavol II. a ten bol iný. O Benediktovi XVI. by som povedala, že je chladným človekom. Je to však asi tou nemeckou mentalitou. Nemci sú tým známi. Aj sa hovorí, že „chladný ako Nemec“. My sme iní, srdečnejší.
Lenka: O Svätom Otcovi som zatiaľ veľa nečítala a tiež som o ňom málo počula. Ale je mi sympatický.

Tvoj názor na náboženský život?
Viktória: Myslím si, že je dôležité chodiť do kostola na sv. omšu. Povzbudzuje to našu vieru. Iste, je to ovplyvnené aj výchovou.
Lenka: Má to pre mňa obrovský význam. Som šťastná, že som veriaca a pokladám to za veľkú výhodu. Boh je v mojom živote na prvom mieste, uvedomujem si, že Ho potrebujem. Jednoducho, bez Boha ani na krok.

Viktória, si v Tepličke organistkou a kantorkou. Čo Ti dáva hra na organe?
Viktória: Hudba ma upokojuje. Rada spievam a hra na organe ma napĺna.

Lenka, čo pre Teba znamená Teplička a o čom je život dospelých?
Lenka: Domov, rodičia... A o čom je život dospelých? Je to asi dosť ťažké, detstvo je určite o niečom inom.

Vieš, čo je dospelosť, zrelosť?
Viktória: No, je to veľmi ťažká otázka. Možno najťažšia. Myslím si, že dnes nie je dospelým ten, kto prekročí osemnásty rok veku. Dospelým je možno človek, ktorý si vie utvoriť vlastný názor, vie sa samostatne rozhodovať, vie si stáť za svojim názorom. Ale nie som si istá. Je to veľmi ťažké na to dať odpoveď. Budem nad tým rozmýšľať.
Lenka: (Nemôžem to vedieť, keď som tam ešte nedošla - úsmev). Ale nie. Neviem, ale asi je to stav, kedy sa dokáže človek sám a slobodne rozhodovať, má svoje zásady, hodnoty a váži si a má rád seba i ostatných.

A želanie našim čitateľom?
Viktória: Príjemné čítanie.
Lenka: Želám im, aby sa im „Pokoj a dobro“ dobre čítal, nech vedia oceniť prácu tých, ktorí ho pripravujú, a tiež im prajem, nech sú všetci šťastní, nech sa tešia z horúceho leta, decká z prázdnin, ale nech nezabúdajú, že – bez Boha ani na krok.